p1.jpg

 

Čakali sme na zábery, najprv s veľkou, ale o niekoľko hodín už s menšou trpezlivosťou. Bolo to poznať aj podľa toho, že Petra prestala rozprávať o svojich kamoškách, dokonca odložila pletenie svetra na zimné posedy pri vode. Nebolo nám do reči. Na šťastie o svoje práva sa začali hlásiť naše prázdne žalúdky. Zajedli sme si, vypili nealkoholické pivko, keď siestu asi o jedenástej hodine dlhšie trvajúce mlčanie prerušila Petra 

„Počuj Jožko, dnes šťuky neberú, nemajú deň,“ poznamenala smutne. 

„Nestrácaj nádej,“ chlácholil som ju. 

„Kým je nástraha vo vode, nádej stále žije. A tie šťuky tiež musia byť z niečoho živé, nemôžu večne hladovať. Nebrali skoro ráno, budú brať neskôr!“

Po chvíľke rozpačitého ticha Petra ožije a ukazuje smerom k vyvrátenému stromu. Skutočne! Tam medzi konármi majestátne, bez pohybu a ticho ležala asi osemdesiat centimetrová hnedozelená šťuka. Petra dala povel, aby sme odložili náčinie. Navliekla na háčik novú nástrahu a opatrne pristúpil k brehu a ponúkol ju driemajúcej šťuke priamo pred jej mohutnú hlavu. Šťuka ani okom nemihla. Petra znervóznela, striedavo nástrahu nadvihovala a ponárala. Šťuka nič, žiadna reakcia. Videl som, že Petre začínali hrať lícne svaly. U nej je to zlé znamenie. Po neúspechu sa ozvala priškrtením hlasom: „Dnes skutočne nemajú brací deň. Dnes by nezabrali ani na krémeš. Ale ja jej ukážem. Predpisy sem, predpisy tam, dostanem tu beštiu! Bez ryby domov nepôjdem, praštím ju po hlave!“

Odhodila udicu, vyzula si topánky a zobrala do ruky zložený podberák. A už opatrne kráčala po kmeni. Urobila pár neistých krokov a keď sa dostala k šťuke, opatrne sa posadila. Vtom šplech... a Petra padá do vody. V prvom okamžiku ma napadlo, že sa vrhla na šťuku. Po čase sa vynorila z vody doplávala ku mne. Požiadala ma, aby som jej pomohol na breh. Po vyžmýkaní mokrého odevu, vypila skoro na ex nealko pivo a už zotavená zo svojho vražedného dobrodružstva povedala: „Vieš, toto jej tej potvore neodpustím!“ 

Potom spustila na adresu šťuky a celý jej rod seriál nadávok (nebudem publikovať), ktoré často počúvala od iných neúspešných rybárov.

Keď už bola kľudná, zbalili sme výbavu a odchádzali od vody. Ešte naposledy som sa obzrel, či sme niečo nezabudli. 

Náhle som ju zbadal ! Naozaj, jej šťuka stála nehybne len niekoľko metrom od miesta „tragédie“. Petra túto informáciu iba zobrala na vedomie a cez zuby precedila: „To všetko mi nevadí, veď ja ju raz dostanem, beriem si dovolenku a prídem si po ňu zajtra podvečer!“

 

 

V jedno novembrové ráno sme sa s Petrou zbalili a vyrazili na mŕtve rameno rieky. Tam mali šťuky podľa nezištných kamarátov rybárov hotový raj.

Petra si ešte v aute upravovala vlasy, tak som bol pri ramene prvý. Na okraji vody sa miestami ukazovali škrupinky ľadu. Po čase to Petra vzdala a odišla sa zohriať do auta. Prehadzujem rameno krížom krážom, po čase mením veľkosť a farby nástrah. Všetko márne! Rameno bolo skutočne ako mŕtve. Idem o kus ďalej k lákavejším miestam a pozorne nahadzujem. Hovorím si: Ešte tri krát a idem preč! Ruky som mal studené a predné koncové očko vypĺňa ľad a ja už vidím, ako bude Petra s posmeškami hovoriť o neškodných chlapoch rybároch. 

 

 

Bezradne obchádzam rameno a nadávam na nezáujem dravých rýb o moje drahé nástrahy. Keď som bol na tej zime asi hodinku povedal som si, ešte posledný raz nahodím k druhému brehu a idem. Vetrík zaniesol silon pod starú vŕbu asi štyri metre od brehu. Osudná sekunda krásneho šklbnutia prúta a spiatočného ťahu neznámej potvory pod vodou prišla! Po zaseknutí som naučeným pohybom skontroloval stav brzdy a začínam zmietajúcu korisť priťahovať k brehu. Nič mimoriadne. Silon doplával ku konáriku vŕby a nasledoval zvisle hore, keď sa nad vodou ukázala šťučia hlava a neskôr celé telo. Odhadoval som, že to bude akurátnych päťdesiat, preto som sa usiloval za každú cenu ju dostať na breh.

Vyťahujem teda šťuku hore k stromov do asi trojmetrovej výšky, až ku konáru. Ďalej to však nejde. Šťučia hlava nie a nie prehupnúť sa. Hojdám šťuku asi štvrťhodinu, no bezvýsledne. Nakoniec pustím šťuku do vody pod vŕbou. Vŕba rástla pekne nad vodou, jej spodná vetva tiež. Šikovne som sa na ňu vyšplhal, prút som pred tým pripevnil na breh. Keď som bol asi tri metre od brehu, vŕba sa s rachotom so mnou zrútila do mrazivej vody. Bolo jej čosi vyše pása, ale nedobrovoľný kúpeľ ma načisto prebral. 

Na hrozný lomoz dobehla ku mne Petra. Nevedela sa zdržať smiechu, no vidiac moju nahnevanú tvár, zo súcitu zmĺkla. Pomohla mi spolu s ďalšími rybármi vytiahnuť vŕbu na breh. Víťazoslávne som vzal do ruky prút a cítiac stále úlovok na háčiku začal som šťuku priťahovať k brehu. Vyšla pekne, bez odporu, zrejme ohúrená nedobrovoľným akrobatickým divadlom. Odmeral som ju a zistil jej skutočnú dĺžku – štyridsať centimetrov. Už som sa nevládal jedovať. Dal som ju Petre, aby ju pohladila a rozlúčila. Cez zmrznuté pery som iba precedil: „Bež si ty malá potvora, veruže na teba nezabudnem, netreba rybára takto za nos ťahať...“

 

 

Najlepšie prišlo až po návrate domov. Petra ma zabalila do deky, napojila teplým čajom so slivovicou a s materinským výrazom v tvári sľúbila, že nabudúce bude po celý čas rybačky statočne stáť pri mne.

 

Váš rybár Dodo