Rozpoviem o jednom pytliakovi, ktorého príroda obdarila schopnosťou zvŕtať udicou a hlavou tak, akoby boli na skrutke. Jeho udice už po príchode k vode zvestovali rybám smrť mučeníkov. Roky mu bolo jedno, kedy a čo chytá, len aby vycical rybník až na kosť. 

„Hnusný pytliak!“ kričali majitelia rybníkov a rybári, ktoré navštívil. 

Pre úlovok neváhal vypustiť rybník tesne pred výlovom. Po jeho vyčíňaní pohľad na jeho  dno takmer zastavil dych. Namiesto rýb v ňom buble riedke blato. V mazľavej kaši sa zúfalo zmieta zopár rybích tiel. V odtokoch reve voda a silný prúd vytláča stovky rýb. Tí, ktorí sa o novú rybiu úrodu starali celý rok nešťastne postávajú na brehu. Zbytočná bola ich robota! Miestni obyvatelia sa vrhajú na bezvládne ryby. Naberajú ich do prepraviek a plnia nimi igelitové vrecia. Privolaní policajti obchádzajú ich domy, rozdávajú pokuty a rekvirujú zabité ryby, ale už je neskoro. V ďalších dňoch sa viac ako polovica objaví na blízkych trhoch. Našim poctivým rybárom odplávalo dolu vodou mnoho peňazí, ktoré už neuvidia. Po vypustení rybníka mlčky prehrabujú páchnuce zvyšky rýb. 

Dobre si žil náš pytliak. Mohol si dovoliť kúpiť aj auto za peniaze utŕžené na čiernom trhu  vyplatené priekupníkmi. Ale neurobil tak, aby nevzbudil pozornosť. Všetko obetoval na nákup a výrobu rafinovaných zbraní proti rybám. Roky plynuli, začal úradovať čas staroby so všetkými dôsledkami. 

To už nebolo ako predtým, hodiny čušať v húštine po odchode rybárov a členov Rybárskej stráže. Bolo čoraz ťažšie bez okuliarov pozerať do skiel vojenského ďalekohľadu na nočné videnie. Postupne sa zbavil pytliackeho náčinia a začal chodiť medzi ľudí, počúvať ich ponosy na počasie, úrodu, neposlušnosť detí a ich neúctu k starším. Keď došla reč na rybárčenie, stíchol. Bál sa, aby sa neprezradil pri spomenutí niektorých zakázaných lovných techník.

Ale na rybárskych pretekoch mládeže v rodnej obci, keď videl tú radosť, ale i plač nad neúspechom súťažiacich, sa pohlo jeho svedomie. Rozhodol sa. Bude učiť deti rybárčiť! Bez čiernych pytliackych ťahov, ako to káže nielen predpis, ale najmä česť rybára. Ale za pytliacke úlovky mu mramorový pomník nikto nepostaví.

Toľko o jednom pravom pytliakovi a jeho, ak chcete, čiernom  svedomí. Pýtam sa sám seba. Stále platí, že pytliak je iba ten, na ktorého ukáže Rybárska stráž prstom?  

 

Text a ilustračné foto: Jozef Rozbora