MONGOLSKO

Prílet do Ulánbátaru je pravdepodobne šokujúci pre každého civilizovaného človeka, nielen Európana. Cestou z letiska do hotela postupne vystriedajú jurty a drevené chatrče murované domy typické pre stavbársky priemysel bývalého Sovietskeho zväzu. Čo zostane pre nás dlho nepochopiteľné, je dopravná situácia. Valiace sa autá, dve – tri v jednom jazdnom pruhu, z toho každé tretie má volant na strane spolujazdca, prechádzajú križovatky zásadne na červenú, a predsa všetky prídu bez problémov tam, kam majú namierené. Preč z tohto chaosu. Na druhý deň vyrážame za naším cieľom – vyhľadať nové rieky, ktoré by boli vhodné na lov lenoka, pstruha, lipňa a tajmena. Päťčlenná výprava, vedená slovensky hovoriacim mongolským priateľom a sprievodcom v jednej osobe pánom Enchom, sa vydáva na 15–dňové dobrodružstvo.

„Orchon Chorchon je zlý duch, ktorý chodí po Mongolsku,” – hovorí Ludek. Nemal celkom pravdu. Toto strašidlo, ktoré sme si vymysleli, nám síce sťažovalo cestu, ale to len preto, aby všetci zažili veľké dobrodružstvá, za ktorými sme sem prišli.

Po 10 hodinovej ceste naprieč stepami a priesmykmi sme sa dostali k prvému vytýčenému bodu na našej púti, k zrubu narieke Barch. Okrem elektriky bolo v zrube hádam všetko. Dve útulné hosťovské izby, veľká kuchyňa so zastrešenou „verandou” boli postačujúcim zázemím na nadchádzajúce tri noci. Hodinu do zotmenia treba využiť chytaním rýb a nie zízať na poschodové postele, lovecké trofeje a rôznofarebné minerály, ktoré zdobili interiér miestností.

Riečka Barch, široká miestami až 20 m, meandrovala na pokraji lesa. Z času na čas sa rozdvojila, aby sa o chvíľu spojila a vytvorila hlbokú krútňavu. Už v tejto prvej hodine lovu si dvaja z nás chytili svoje osobné rekordy lenoka. Táto lososovitá ryba, náramne sa podobajúca pstruhovi, má na rozdiel od neho menšiu mäsitú papuľku, s purpurovo–fialovými fľakmi po bokoch. Tak týchto krásavcov každý z nás chytil niekoľko. Veľkosť bola 45–55 cm. Pre niekoho možno nič mimoriadne, ale pod 45 cm to jednoducho nešlo. Po prebrodenej noci, kedy sme všetci bojovali s 6–hodinovým časovým posunom, nastala chvíľa očakávania, čo nám prinesie prvá celodenná rybačka.

Príprava bola rýchla: čaj do brucha, nástrahy do batohu, udice do ruky a hybaj. Rozdelili sme sa po dvojiciach a Ench nás porozvážal autom popri rieke, kde nás vysadil na dĺžke 15 km. Rozstupy boli také veľké, že zostalo veľa neprelovených miest medzi nami, nehovoriac o druhej strane rieky. Števo, s ktorým som išiel vo dvojici, zažíval extázu. Po dvoch hodinách prívlače na rotačky o veľkostiach 3, 4, 5 bol úlovok 15 pstruhov a lenokov v priemernej veľkosti cez 50 cm. A vtedy to prišlo. Výmena rotačiek za väčší vobler slávila úspech. Práve som prichádzal k nemu, keď ťahal vobler popri potopenom strome, keď tu zrazu rana do udice. Nasledoval razantný zásek a tiahle rapkanie brzdy. Prvý výskok ryby. Števovi sa vyvalili očiská a chvejúcim hlasom zakoktal: „To je ale pstružisko!” V tej chvíli už som vedel, že Spišská borovička, ktorú priniesol na zvláštnu príležitosť, to už má zrátané. Kamarát môj zlatý, to je tajmen! Asi som to nemal hovoriť, lebo toľko zmätkov za pár sekúnd som ešte nevidel. Najskôr utiahol brzdu napevno, aby tajmen neutiekol, vzápätí ju úplne povolil, aby sa ryba neutrhla. Záver bol radostný. Števo konečne vytiahol svoju prvú hlavátku a ja som ho musel buchnúť po chrbte, lebo sa už hodne dlhú chvíľu nenadýchol.

Fotenie nebralo konca. Veľkosť ryby nebola zvlášť výnimočná (82 cm), ale dajú mi za pravdu aj nerybári: Prvá je prvá! Na večernom vyhodnotení sme sa k presnému počtu lenokov a pstruhov nedopočítali. Dôležitá však bola skutočnosť, že sa chytila ešte jedna 90 cm hlavátka.

Na druhý deň sme z nášho tábora vyrazili na rybačku do strednej časti rieky Onon. Rieka nás prekvapila svojou mohutnosťou. Rozľahlé pláne s pomaly tečúcou vodou striedali prúdivé hlboké úseky. Veľké ryby sme priam cítili, ale v tento deň nám neboli súdené. Za najzaujímavejší úlovok dňa som považoval 65 cm dlhého síha marénu, striebristú lososovitú rybu, ktorú som do toho času nikdy nechytil. V tomto istom úseku rieky, ako som sa neskôr dozvedel, ďalšia skupina rybárov z našej cestovnej agentúry chytila rybu, ktorú v prvom momente nevedeli identifikovať. Hlava ryby veľká ako päsť pripomínala skôr morskú rybu ako rybu z rieky, ktorá sa ulakomila na malý vobler. Bol to hlaváč potočný, asi praotec všetkých hlaváčov žijúcich v tejto rieke.

Naše putovanie po Mongolsku pokračovalo celodenným presunom do zrubu na hornej časti rieky Onon. Po prejdení posledného úseku lesa sa pred nami otvorila slnkom zaliata panoráma údolia, v ktorom sa kľukatila rieka. Schádzajúc krajom smrekového hája k rieke sme tesne pri ceste vyplašili orla, ktorého rozpätie krídel bolo obrovské. Nedalo nám, aby sme sa nešli pozrieť, na čom si tento dravec pochutnával. Bol to z kože stiahnutý vlk. Podľa nezaschnutých kvapiek krvi bol zastrelený miestnym lovcom v to ráno. Mirov návrh, aby sme ochutnali pečené vlčie stehno na „prírodno”, neprešiel. Nikto neplánoval vrátiť sa domov so suvenírom svalovca. Horný zrub bol oveľa skromnejší ako spodný, bez akéhokoľvek zariadenia. Naokolo panenská divočina v mongolsko–ruskom pohraničnom pásme, kde je prístup možný iba po zahlásení sa v neďalekej vojenskej posádke. Rybačka v tomto úseku rieky bola bohatá na úlovky pstruhov a lenokov, okorenená ulovenými ôsmimi tajmenmi. Bohužiaľ, ani jeden z nich nemal cez meter.

Čo sa týka rybárskeho náradia, vystrojení sme boli výborne. Nikto neľutoval, že miesto silonu použil spletanú šnúru, ktorá mu svojou pevnosťou pri častom uviaznutí nástrah zachránila nenahraditeľné voblery a blyskáče. To mi pripomenulo jeden príbeh, ktorý som zažil v Mongolsku před tromi rokmi. Počas rybačky mi veľký tigrovaný vobler uviazol v hlbokej jame. Pomykávanie s prútom so strany na stranu ma iba utvrdzovalo v tom, že iba odtrhnutie šnúry je jediný možný spôsob, ako pokračovať ďalej v chytaní. Napriektomu som poslúchol priateľa Jura, aby som prešiel k nemu a pokúsil sa uvoľniť uväznený vobler z jeho miesta. Nepodarilo sa. Omotal som šnúru okolo predlaktia a začal ustupovať od vody. Vtedy sa konci šnúry niečo pohlo a vyletelo nad vodu. To, čo sme uvideli, mi prinieslo veľa bezsenných nocí. Tajmen, ktorý vyskočil, mal určite 150 cm. Krátke zatrepanie hlavou a vobler oblúkom vyletel z papule. Veľkosť ryby sme určite neprehnali. V tom čase sme už obaja mali chytené hlavátky 135 a 136 cm. Ale ako to v živote býva, najväčšia je tá ryba, ktorá vám utečie. Před nami však bola ešte celá polovica zájazdu. Po odchode z horného zrubu sme smerovali na severovýchod. Chceli sme naplniť cieľ našej výpravy, preskúmať a preloviť rieku Onon tesne po hranicu s Ruskom. Pred nami je 6 nocí, ktoré budeme musieť stráviť v stane ďaleko od civilizácie. Náš duch Orchon Chorchon nám hneď na začiatku pripomenul, kto je tu pánom. Po prvom defekte na aute nasledovali ďalšie tri.

Prvý stanový tábor sme postavili pri riečke Balž. Meandre na rieke boli také kľukaté, že i po hodine chytania sme sa nevzdialili od tábora na viac ako 50 m. Vzhľadom na relatívne plytkú rieku sme neočakávali úlovok tajmena. O to bolo väčšie moje prekvapenie, keď sa popri pstruhoch a lenokoch chytili aj dva kusy hlavátok. Počasie nám prialo už celý týždeň. Cez deň sa teploty vyšplhali na 25°C, ale cez noc klesali aj na –6°C.

Poslednou riekou, ktorú sme mali prebrodiť predtým, ako sa dostaneme na Onon, bola Chjerchang. A teraz sa podržte. Brod, ktorý sme mali zdolať za 4 minúty, nám trval štyri dni. Pred brodením nám Ench naznačil, že už dvakrát sa po minulé roky od rieky vrátil kvôli vysokému stavu vody. Tentoraz ho miestni pastieri ubezpečili, že je všetko v poriadku a netreba sa báť. Príprava na brodenie bola rýchla. Zabalili sme elektrické časti motora mikroténovými vrecúškami, spomenuli si na všetkých mongolských bohov a ideme. Staručký povojnový typ UAZ–a s odhodlaním divokého žrebca vpálil do rieky a po 15 metroch zhasol ako stará kobyla. Voda v aute stúpla do výšky sedadiel za pár sekúnd. „Nepanikuj,” – týmto výrazom Ench upokojoval posádku auta, hľadiac na úplne zatopený motor. Keď z nás po minúte opadol strach, že sa auto v rieke prevráti, nastalo postupné vynášanie našej batožiny a jej sušenie. Straty neboli vážne. Premočený toaletný papier, znehodnotené špagety, navlhnuté vreckové polievky a vyskratovaná videokamera. Ench sa vydal peši hľadať pomoc. S priateľom Števom sme sa dali do prípravy gulášu z tetrova, ktorého sme po ceste ulovili. Bol vynikajúci.

Naše strašidlo Orchon Chorchon dobře vedelo, prečo nám toto všetko pripravuje. Štyri dni, ktoré sme strávili pri tejto rieke, boli bez naháňania sa za ďalšími novými miestami, jednoducho sme iba rybárčili. Starosť o auto sme prenechali nášmu mongolskému priateľovi a jeho štyrom pomocníkom. Tí najskôr vytiahli a opravili auto, potom pre zmenu uviazli v brode oni so svojím autom a takto to pokračovalo celé štyri dni. Naše úlovky začali naberať na vážnosti. Dvesto metrov povyše nášho „kúpajúceho sa” auta Miro chytil prvého tajmena s dĺžkou cez jeden meter. Táto hlavátka merajúca 106 cm zabrala na 25 centimetrový oranžový vobler. Po vyfotografovaní sme ju pustili naspäť do rieky. Okolo cválajúci mongolský pastier neveril vlastným očiam. Vo všeobecnosti Mongoli ryby nekonzumujú a ani ich nelovia. Rybacinu za mäso nepovažujú. V tomto istom ohybe rieky sa na druhý deň opäť chytila hlavátka, tento raz s dĺžkou 110 cm.

Pre mňa bol veľkým zážitkom nočný lov tajmena na myš. Umelá nástraha napodobňujúca plávajúcu myš na hladine sa nahadzuje za úplnej tmy do mierne prúdnatého úseku rieky. Ryby útočiace na nástrahu sa prezrádzajú hlasitým špliechaním. Záber je razantný a až do samého konca vám nie je známy protivník. Zážitok je to výnimočný.

Každá rybačka má svoj koniec. Posledný deň pred návratom do hlavného mesta sa Romanovi a Ludkovi pošťastil úlovok štyroch štúk sibírskych. Je to nádherná biela štuka s čiernymi bodkami.

To, že sme sa nakoniec nedostali do plánovaného cieľa, hraničného pásma rieky Onon, zostáva ako výzva pre ďalších klientov našej cestovnej agentúry. Celá skupina zhodnotila výpravu za náročnú, ale úspešnú. Mobilné presuny autom prinášajú svoje úskalia, ale spoznáte Mongolsko inak ako sú ponuky od iných cestovných kancelárií, ktoré vás letecky prepravia na jednu rieku, odkiaľ si vás po 12 dňoch vyzdvihnú. Pri zlom počasí a mútnej rieke je na nezaplatenie, keď samôžete presunúť o dvesto – tristo kilometrov ďalej.

Ten, kto raz navštívil Mongolsko a chytal ryby v tunajšej panenskej prírode, sa určite bude chcieť vrátiť. Tak, kamaráti, o rok!