Všade bolo ticho. Letná sezóna s prázdninami s turistami ešte nezačala. V neďalekom lesíku, ktorí tu stavbári zabudli pri „úprave brehov“ bolo počuť iba spev vtákov, najviac kukučky. Tie vraj kukajú len do Jána a dnes bude svätojánsky noc, najkrajšia v roku. V tom okamihu, kedy sme začuli pípanie udice nahodenej na ťažko sme vyleteli k vode. S gavalierskym gestom som dal Petre prednosť, pretože brzda vrčala na jej navijaku.

Keď zasekla, začal tanec. Na jednom konci musela byť ozruta. Vo vedomí, že to môže byť úlovok roka, sme sa správali ako začiatočníci. Schmatol som podberák a vbehol do vody. „Prúty, vytiahni prúty,“ sipela na mňa Petra. Držala udicu oboma rukami a bála sa navíjať rybu bližšie, aby sa nám nezamotala do ostatných troch vlascov. 

„Čo to robíš“, kričím. 

„Nemôžem, mám slabý silon, musím si ju len unaviť,“ odpovedá mi so slzami na krajíčku. 

Ubehla najmenej polhodina, kým kapor, ktorého sme podľa vyvádzania očakávali, bol na „lopatkách“. Konečne som ho uvidel. Stál som po pás vo vode a manévroval podberákom. Keď sa kapor zjavil nad ním, zdvihol som ho smerom k nemu. V tom s tenkým puknutím praskol silon na špičke udice. Ryba bola slobodná! Ohúrená však skĺzla priamo do podberáka! 

Uf! Kto si ju zapíše ako úlovok? Ja či Petra? Ťahala ju ona na svojej udici, no potom rybu stratila a vylovil som ju ja...

 

 

Kapor síce rekordným úlovkom to nebol, ale aj päť kíl bol pre nás krásny úlovok. Avšak na dovolenke sú vždy patálie: chytáte, chytáte, chcete niečo chytiť, a keď sa to stane, zrazu neviete čo s úlovkom. Chladnička v stanovom tábore, kde sme bývali, nebola a ryba sa uskladniť nedá, ba ani v sieťke vo vode ju nesmiete prechovávať. Padlo rozhodnutie, že ju zjeme. Bude aj polievka, aj podkovičky narýchlo upečené v alobale v pahrebe. 

 

 

Do stanového tábora, kde pribudlo niekoľko stanov s vraciame víťazoslávne. Petra kapra položila do výlevky a táborovej kuchynke a ideme do stanu pre nôž a panvicu. Ako obvykle, nevieme nič nájsť – tentokrát filetovací nôž. Po nervóznom hľadaní utekáme do kuchynky. Kapra však nikde, Prezrieme každý kúsok betónovej podlahy, veľký pracovný stôl. Hľadám aj pod varičom, pod ktorým by sa ani pleskáč neschoval, nie ešte náš nádherný kapor. Vybehnem z dverí a vidím, že po poľnej ceste uháňa akýsi cyklista v klobúku  panamáku  s podozrivo veľkou čiernou taškou na riadidlách. Rozbehnem sa, ale zelený bicykel mizne za zákrutou. Petra sa ešte nerozhodla, či bude plakať alebo sa smiať.

„Pozývam ťa na večeru do Koliby“ hovorím jej do uška.

Koliba bola jednoduchou kolibou. Zariadenie sa honosilo dedinskou jednoduchosťou. Chceli sme jesť rybu, ale tú nemali. Nám to ani tak nevadilo, mienili sme jesť ryby vlastnoručne ulovené. Ak ich chytíme a nikto nám ich neukradne. Po čase prišiel k nášmu stolu vedúci a s úsmevom nám oznamuje, že pre nás má výnimočne kapríka na masielku. „Kaprík“ to však nebol. Porcie zaberali skoro plochu celého taniera, museli byť prinajmenšom z päťkilového! Pozreli sme sa na seba, žeby?

Petra sedela pri okienku, a tak videla, ako je o stenu opretý zelený bicykel. Na riadidlách visí spľasnutá veľká čierna taška a na sedadle trónil panamák...

 

 

Váš rybár Dodo