Prvý raz som sa rozhodol pre rybačku na neďalekej priehrade, z ktorej vraj žiadny rybár neodíde bez chytenej ryby. Na svitaní som vstal, sadol do autobusu a poobzeral sa vôkol. Samý rybár! Hneď ich poznáš, obrovský plecniak, maskovacie oblečenie, čižmy (aj v horúčave) a iné významné, no podľa mojej skromnej mienky, nepotrebné rekvizity. A to sú všetko rybári, ktorí nevlastnia žiadne motorové vozidlo, do ktorého by naložili kopec ďalších vecí. 

Len čo sme zastali na mieste, dali sa všetci nedočkavci, zhŕčení predtým pri dverách autobusu behom k drevenej chatke na brehu priehrady. Utekali všetci, utekal som aj ja. V behu som sa jedného spýtal: „To kvôli dobrému miestu?“ 

Sused mi iba ukázal na člny priviazané pri chatke. Pochopil som, kvôli člnku. Ako dobre, že som bol tak naľahko. Predbehol som všetkých, no keď som sa dostal k pokladnice, stál tam už pekný rad nedočkavých lovcov. Tak asi o dve hodiny prišiel konečne rad aj na mňa. Sadol som si do člna, ale akosi som s ním nevedel pohnúť správnym smerom. Kde som dovidel, čln na člne, ani vodu nevidno. A každý sa pchá do úzkeho priechodu, aby čím skôr vyplával na vodnú hladinu. Dobrú hodinu mi trvalo, kým som mohol spustiť kotvu. Najbližší čln s nervóznym rybárom bol odo mňa vzdialený asi päť metrov. Pokojne som napichol červíka, nahodil a trpezlivo čakal. Sedím, sedím, prešla hodina, ale ryby majú zrejme dovolenku. Neberú mne a ani ďalším rybárom v blízkom okolí. Reku, zdriemnem si trošku, rýchlejšie mi ujde čas. Zobudil som sa, keď už na vodu sadal súmrak. Najvyšší čas pobrať sa domov.

Druhý raz som sa vybral na rybačku až po dvoch mesiacoch. Ale už nie sám, boli sme piati, a medzi nami aj starí rybári, čo poznali dobré miesta na lov. Kým sme sa autom dostali k rieke, uviazli sme na rozmočenej ceste. Nezostávalo nič iné iba zobrať výbavu a prebrodiť sa na lovné miesta. Mne ako nováčikovi prenechali miesto zarastené kríkmi, ktoré bránili v dobrom prístupe k vode. Aj som protestoval, že ostatní majú dosť široké miesta okolo seba, kde by sa zmestil ešte jeden rybár. Zbytočne. Nakričali na mňa, že som rybárske ucho a aj oni keď boli mladší museli poslúchať skúsenejších rybárov. Vzdialil som sa od nich s poznámkou, že niečo podobné som už zažil na internáte. Asi po sto metroch, nahodil, potom som sa vyzliekol a ponoril do chladivej vody. Po vyhriatí na slnku som išiel pozrieť mojich kolegov. Boli akýsi skleslí. Za tri hodiny iba tri beličky. Ale keď som vytiahol svoje udice, na háčikoch boli dvaja odrastené pleskáče!

 

 

Tretí raz som si zmyslel ísť na ryby v zime. Vybral som sa na priehradu, kde majú veľmi dobrú rybársku stanicu a sympatického vedúceho. Ubytoval som sa v neďalekom rekreačnom stredisku a okrem udíc som si pre prípad doniesol aj lyže. Človek nikdy nevie...

A veru boli mrazy až prašťalo. Takých desať pod nulou a k tomu aj vietor, ktorý bičoval vytrvalých rybárov, ktorí čarovali so svojimi maličkým udičkami nad prielubami v ľade. Pokúsil som sa aj ja o šťastie. Ešte dobre, že som nemusel sám vysekávať otvor v ľade, pár ich bolo voľných po odchode rybárov, lepšie povedané po odvoze niektorých na kosť zmrazených na sánkach. Bola to taká ľudská službička od majiteľov rybárskej stanice. Posedel som si pri prielube asi dve hodiny. A nič. Ani jediný záber. Prešla ďalšia hodinka a zase nič. Potom som sa odtackal na ubytovňu do postele. Drvila ma zima a nad ránom som mal divoké sny o Yetim. A na druhý deň sa mi už nechcelo riskovať. Rozhodol som sa pre lyžovačku a zotrval som pri nej do konca svojho pobytu. Vrátil som sa domov svieži a mocnejší, hoci aj bez pár kilogramov. Akurát ryba chýbala...

Nakoniec by som začínajúcim rybárom rád niečo prezradil. Ak sa vyberiete na rybačku v lete, zoberte si pre každý prípad aj kúpacie potreby, ak pôjdete v zime, tak lyže. Veď napokon nejde len o to chytiť za každú cenu rybu. Alebo nie? 

 

Text a foto: Jozef Rozbora