V ten deň ráno sme sa vybrali chytať tieto návnady  – jalcov. Alebo červenice. Počasie nám nežičilo, fúkal silný vietor a hladina bola poriadne zvlnená. Nadišlo poludnie a my sme s prázdnymi rukami odišli obedovať. Zlé počasie nás rozladilo a uvažovali sme, či má vôbec význam ísť večer na sumce. Ani popoludní sme nemali šťastie, jalce vhodné ako nástraha sa nám vyhýbali. Jeden rybár sa nad nami zľutoval a dal nám dve červenice a jedného jalca. 

 

 

Po príchode na naše miesto sme začali nástrahy vyvážať na vzdialenosť asi sto metrov, kde sme predpokladali nočný pohyb sumcov. Nástrahy sme dali na väčšie plaváky s nadväzcom asi 80 cm, takže plávali po hladine. Po dvadsiatej hodine prišli ďalší rybári na lov úhorov a zubáčov, s ktorými sme si priateľsky podebatovali. Nočný rozhovor napokon preťal zvuk, ktorý každému rybárovi rozbúcha srdce. 

Bolo to v sobotu, 17. júla večer o štvrť na jedenásť v noci. Zrazu zarapkal navijak na jednej z nastavených udíc. Hladinu už zastierala hmla a v skupinkách rybárov sediacich na brehu štrkoviska nastal rozruch. Vzápätí sa všetci rozbehli k svojim udiciam. Iba ja s Petrou sme akosi zaostali. Priznám sa, prekvapilo ma, keď jeden z rybárov zakričal, že záber mám ja...

Keď som dobehol k svojej udici, na ktorej bol záber, nechal som ešte navijak chvíľu rapkať. Na udici, keď som zatrhol, som zacítil silný odpor. Pustil som páčku navijaka, ktorý sa rozbehol ako sto čertov. Najskôr som potiahol úlovok asi tridsať metrov. V momente, ako som zacítil na silone prudké šklbnutie, pustil som navijak a nechal rybu nech ide, kam sa jej páči. Silu ťahu som  zmierňoval pritláčaním silonu pravou rukou, v ktorej som mal vreckovku. Keď som pocítil, že sumec zastal, opäť som ho priťahoval k sebe. 

Petra od vzrušenia behala okolo mňa a ticho syčala. „Drž ho pevne! Nedovoľ mu, aby sa vytrhol!“ Vedel som, že sumca priťahujem stále bližšie. Zrazu sa vo tme, asi 20 metrov od brehu zvírila hladina a objavili sa nejasné obrysy tela sumca. Svetlo bateriek ešte viac zvýraznilo jeho veľkú hlavu a mramorovú mozaiku jeho tela. 

To už Petra kričala. „Vydrž, vydrž, už je unavený !“ 

Ešte dvakrát sa pokúsil sumec o ťah, ale napokon som ho pritiahol k brehu, kde sa doslovne prevalil na bok. S veľkým úsilím sme ho s Petrou vytiahli na breh. 

Bol to nádherný a vzrušujúci zážitok. Po chvíli, ani neviem odkiaľ, sa okolo nás zišla kopa ľudí, ktorí sumca potľapkávali a obdivovali. Po viacerých meraniach a váženiach mal sumec dĺžku 178 cm a váhu 32 kg. Napriek nesúhlasu niektorých rybárov, ktorí nám sľubovali za sumca zaplatiť, len aby si dali vypreparovať jeho hlavu. 

„Nie!“ Petra rozhodla. Pustili sme sumca späť do vody. Doteraz neviem prečo. Možno preto, že si sumec vybral moju návnadu a ona bola pri love iba pomocníčka. Iba čert možno chápe konanie nežnejšieho rybárskeho pohlavia...

 

 

Po čase sme na sumcov pri zátoke rieky. Bola už tma, keď sme s Petrou ticho sedeli s povolenými cievkami udíc. Nič. Stále sa nič nedialo. Nástrahové rybky sa močili bez povšimnutia. Všetko spalo, iba my sme verili, že záber predsa len príde.

Ja som už zvyknutý, že ryby niekedy neberú. Petra bola iba rybárka začiatočníčka, a tak jej bolo ťažké vysvetľovať, že na ryby sa nechodí len kvôli rybám a že ryby, najmä sumce nie je možné chytať ako motýle. To už bolo na Petre vidieť, že prudký pokles záujmu o môjho pre ňu nepochopiteľného koníčka. Aby som vzbudil Petrin záujem, skočil som k udici. Bola to iba taká divadelná vložka na oživenie nádeje jej záujmu. Nič, odsadla si ďalej odo mňa a natierala sa repelentom. 

 

 

Po čase však zakričala. „Berie, berie!“

Ale ja som nevstal. Až do chvíle, keď som začul, ako povolená brzda stoná a s plačom prepúšťa silon. Precitol som. Raz dva som bol pri nej. Prút sa ohýbal azda viac, ako som si myslel, že môže vydržať. 

„Ešte kúsok a vlasec sa zamotá ako šnúrky do topánok!“ začal som prepadať panike.

Čas plynul, silon z cievky nemilosrdne ubúdal. Stále som veril, že ťah prestane. Bol to nový pevný silon, včera sme dávali nový a dvesto metrov je dosť, presviedčal som sa a revidoval v pamäti všetko, čo sa súviselo s práve odohrávajúcou sa udalosťou. Prút ako luk ohnutý trčal do noci, Petra hlasno fučala a čím viac zaťahovala brzdu. Márne. Akási obrovská sila bez povšimnutia hnala sa smerom z ramena do hlavného toku.

„Otoč ho, pritiahni,“ dirigoval som a cítil ako sa chvejem. 

„Nejde to, nejde to!“ plačlivo odpovedala Petra. 

To som už kričal do noci, hoci som stál pri nej. 

„Dotiahni brzdu, máš tam štyridsať päťku silon, to musí vydržať!“ hoci som si uvedomoval, že  mám byť ticho. Keď Petra dotiahla brzdu, prudko ňou trhlo, udica zapraskala a len v poslednej chvíli sa jej podarilo opäť trochu odbrzdiť cievku. Nič nepomáhalo. Ešte takých dvadsať metrov silonu! Čo potom? Ako to dopadne? To nevedel nikto! 

Silný ťah pokračoval bez jediného zastavenia ďalej. Zrazu sa udica ešte prudšie ohla. Petrou čosi trhlo a prásk. Silon bol pretrhnutý ako hodvábna niť. Koniec! Nádej bola preč!

Petra si sadla na kameň a chvela sa na celom tele. „Bŕŕ, snívam,“ mumlala šokovaná  a zo zvyku si prehrabovala svoje dlhé vlasy, pretože šiltovka jej pri boji s rybou spadla do vody. Po chvíli sme si sadli na stoličky a spamätávali sme sa z predošlého unikátneho predstavenia. Od vzrušenia sa jašili aj slová, aj myšlienky. Ako malým deťom a ak nás niekto počúval, musel si myslieť svoje. A nech si myslí čo chce. Rybu sme síce nechytili, ale zážitok nám nik nevezme!

 

 

Váš rybár Dodo