Scénka sa odohrala v lete roku 523 pred našim letopočtom, keď vojvodca Megabarus bol so svojimi oddielmi vtedajšej Macedónii. Podrobnosti o tejto výprave podrobne zaznamenal slávny grécky historik Hérodotos.

Narodil sa v roku 485 a zomrel roku 435 pred našim letopočtom. Bol známy historik, neskôr ho nazvali „otcom dejepisu“. Okrem toho rád cestoval po ďalekých cudzích krajoch, postupne navštívil všetky väčšie ostrovy Egejského mora, Macedóniu, severné pobrežie Čierneho mora, Taliansko, Sicíliu, ale aj Afriku a Malú Áziu. Neopisoval iba krajiny, ale aj život ich obyvateľov, písal aj o rybárstve, ktoré bolo v tej dobe rozšírené nielen v starom Grécku, ale aj v iných krajinách. O vojnovom ťažení, ktoré viedol Megaburus, zaznamenal túto zaujímavosť z oblasti rybárstva:

„Keď prišli vojaci k macedónskemu vrchu Pangaeus, utáborili sa neďaleko jazera, uprostred ktorého stála domorodá osada na vysokých koloch. Drevené domce boli niekoľko stôp nad hladinou jazera a vzájomne boli pospájané primitívnymi mostíkmi. S pobrežím bola osada spojená s dreveným mostom, stojacim tiež na koloch. V prípade hroziaceho nebezpečenstva osadníci tento spojovací most prerušili a osada bola v bezpečí.“ 

Zistil aj ďalšiu zaujímavosť o týchto kolových osadách. Spočiatku si stavali domce na koloch spoločnými silami všetci obyvatelia osady. Neskôr sa uzniesli na zaujímavom, síce nepísanom, ale poctivo dodržiavanom zákone: každý mladý muž osady, ktorý sa chcel oženiť, musel sa vybrať do neďalekého pohoria Ortelus. Tam vyrúbať tri vysoké stromy a vrátiť sa do osady s tromi dlhými, mocnými kolmi pre základ nového domca v osade. Zaujímavosťou bolo, že každý domec mal v dlážke padacie dvere. Cez ich dieru si obyvatelia čerpali z jazera vodu, ale cez tieto spustené dvere lovili aj ryby! Cez padacie dvere spúšťali do jazera široký košík na lane, rybári ho tam chvíľu nechali a potom čo najrýchlejšie vytiahli aj s ulovenými rybami. Bola to ľahká, priam pohodlná rybačka – priamo z domu. O možnosti lovu rýb priamo z domu sníva aj dnes kopa rybárov, iba s tým rozdielom, že miesto košov by použili modernú výbavu.

Obyvatelia kolových osád nelovili ryby iba pre seba, kŕmili s nimi aj svoje domáce ťažné zvieratá. Tie prirodzene nežili v kolovej osade, lež na brehu jazera. 

Z iných prameňov vieme, že v polovici posledného tisícročia pred našim letopočtom rybári starého Grécka, Ríma i ďalších krajín z oblasti Stredozemného a Čierneho mora poznali rozličné spôsoby lovu rýb. Poznali už niekoľko druhov udíc, lovili aj sieťami, košmi, na príhodných miestach naraz zahatali menšie rieky alebo potoky, dômyselne odvádzali ich prúd tak, aby v tečúcich plytkých vodách mohli uloviť čo najviac rýb. Lovili predovšetkým pre seba a svoje rodiny, ale už vtedy boli aj rybári z povolania, najmä v okolí väčších miest, kde svoje úlovky roztriedené podľa druhov rýb a kvality ich mäsa nosili na predaj.

Takisto je známe, že už pred našim letopočtom, tak ako v Grécku i iných krajinách poznali spracovanie a konzervovanie čerstvo ulovených rýb. Na niektorých miestach ich sušili, inde ich solili a ukladali do zásob. 

A tak je „otec dejepisu“ Hérodotos prvý veľký autor, ktorému vďačíme za zaujímavé autentické údaje o starom európskom rybárstve pred našim letopočtom.

 

Text: Jožo Rozbora

Ilustrace: ToRo