Starý rybár Zdeno Hrašna bol presvedčený, že sa nemýlil. V hausbóte zakotvenom v ramene Dunaja videl mŕtvolu. Ale potom nehybné telo zmizlo a nikde ho nenašli! Že by to bola halucinácia starého rybára? Hlavný inšpektor Novák, húževnatý a bystrý profesionál, tesne pred penziou napokon tajomstvo vypátra...
Zdeno Hrašna zažmurkal do slnka a pozrel na druhý breh ramena, kde chodí loviť ryby už od detských liet. Stál tam pompézny hausbót podnikateľa Krištofa Gojdiča. Presnejšie „rýchlozbohatlíka“, ktorý si nahonobil majetok prevádzkovaním výherných automatov. Pred hausbótom sa ligotala karoséria jeho veľkého čierneho auta značky Hummer.
Starý rybár sa tak trochu čudoval, že prišiel k vode uprostred týždňa. Obvykle tam prichádzal na víkend. To prichádzal pravidelne, veď z jeho domiska sem to nebolo ani hodinku jazdy autom pravidelne dvadsať rokov. Od tých čias, čo ako 28 – ročný prevzal vedenie rodinnej firmy. Bol starý mládenec a v jeho hotelíku na vode sa vystriedalo veľa sporo oblečených dievok, určite nie rybárok.
Zdeno Hrašna skočil do člna a začal veslovať na druhý breh. Dúfal, že na podnikateľovi zarobí, pretože vždy zaplatil za čerstvé ryby a viac než iní konzumenti rybieho mäsa. Zaujímavé je to, že iba rok, čo predával podnikateľovi ryby. Predtým pán podnikateľ zásadne odmietal kupovať ryby v domnení, že sa jeho rybárska zručnosť vycibrí tak, aby sa stal úspešným lovcom. Drahú rybársku výbavu a oblečenie kupoval zásadne v zahraničí a bez rozpakov porušoval platné nariadenia k lovu rýb. Ako inak, povolenie na lov rýb nevlastnil. Ryby mohol loviť priamo z terasy svojho vodného hotela. Od miestnych rybárov dostal prezývku - zazobaný pytliak. Nuž čože, je bohatý, a boháči, zdá sa, mávajú takéto a podobné vrtochy. Jedine streľba z jeho 9 mm pištole zn. LUGER na večne nenažrané kormorány mala u rybárov kladnú odozvu.
Starý rybár prirazil k brehu, pripevnil svoj rozheganý čln o kolík, vystúpil a zamieril k hausbótu. Zdá sa, že Gojdič je vo vnútri, veď i jeho čierne auto je tu. Zarážalo ho, že guľaté obloky na ňom sú iba privreté. Že by si domáci pán zdriemol? Trochu váhavo prešiel po lavičke nad vodou, zaklopal na pootvorené dvere. Žiadna odpoveď. Potisol dvere a vošiel dnu.
„Pán Krištof!“, zvolal. No nikto mu neodpovedal. Doľahla na neho akási čudná ťažoba. Rýchlo sa však spamätal a vošiel do priestrannej izby. Cez drevenú obločnicu prenikalo svetlo a Zdeno Hrašna prekvapene zhíkol, vypustil z rúk sieťovku s rybami a priskočil k obloku, aby ho otvoril. Miestnosť zalialo jasné denné svetlo. A dopadlo na muža, čo nehybne ležal na podlahe.
Bol to podnikateľ Gojdič! Harašna sa k nemu váhavo sklonil, dotkol sa ho, potom zdesene ustúpil o krok a pozeral na krvavú dierku na pravej sluche. Nemohlo byť najmenšej pochybnosti: Krištof G. bol mŕtvy. Zastrelený! Rybár sa vrtol, vybehol z príbytku a celý zadychčaný dobehol až do neďalekej obce, rovno do krčmy.
„Pán Krištof leží – tam v hausbóte – mŕtvy, zastrelený – rýchlo volajte políciu!“
Krčmár sa nechápavo pozeral na starého rybára, no na jeho ďalšie naliehanie začal vyťukávať číslo 158. Stále akoby tomu nechcel veriť.
„Poď, povedz im to sám, ja predsa o ničom neviem.“
Zdeno zreferoval do telefónu, čo videl. Ani nie za pol hodiny zastalo policajné auto pred krčmou. V ňom boli dvaja policajti, ktorí mali vo svojom rajóne pri veľkom Dunaji aj rybársky revír na kilometri 1857. Súčasne do auta zobrali starého rybára a uháňali k vode.
„Nie je tu nijaké auto,“ konštatoval starší policajt sucho. „Dúfajme, že ten mŕtvy nebol iba tvojou halucináciou,“ poznamenal.
„Nie, nie, nijaká halucinácia, mŕtvola je tam!“ ubezpečoval ich, no zrazu sa mu roztriasli kolená.
Keď prišli k obydliu, druhý policajt zvolal: „Hej, pán Hrašna, dvere sú zamknuté!“
„To... Nie je možné! Ešte pred chvíľou boli otvorené!“, ubezpečoval ich starý rybár trasľavým hlasom.
A po chvíli začal priam orodovať: „Vylomte tie dvere, prosím vás, vnútri leží mŕtvy – je to pán Gojdič. Verte mi, aj moje ryby sú tam, uvidíte. Tak som sa naľakal, že mi sieťka vypadla z rúk...“
Po chvíli sa obaja policajti násilne dostali dnu. A teraz stáli aj s Zdenom Hrašnom v izbe. Žiadnu mŕtvolu však nevideli. Zdeno sa v tej chvíli nevládal ani pohnúť.
„Ležal predsa tu, na tomto mieste. Na pravej sluche mal krvavú dierku, bol beznádejne mŕtvy. Tak dobre, zoberte ma so sebou, porozprávam sa s pánmi detektívmi.“
O dve hodiny neskôr naozaj prišli dvaja detektívi na policajnú stanicu. A keď sa dozvedeli, ako sa veci majú, urobili to, čo sa miestni policajti neodvážili. Zavolali telefonicky do Gojdičovej firmy a požiadali o spojenie s majiteľom. Z firmy ich odkázali na súkromný byt. Zavolali teda do jeho vilky a pani, ktorá sa o dom starala, ich okamžite prepojila na majiteľa. A potom detektívi hovorili s mŕtvym.
Zdeno Hrašna sa strhol a nechcel veriť svojim ušiam. Nemo sa prizeral na volajúceho. Ten zložil telefón a obrátil sa k nemu: „Také šialenstvo, pán Hrašna. Pán Gojdič bol celý deň vo firme, poobede si trochu zdriemol, potom si prezeral cez internet pohyb na účtoch firmy. Jeho čierny Hummer parkoval celé popoludnie pred jeho hausbótom! Zrejme ste si to všetko iba vymysleli, tak ako vaše úlovky trofejných rýb.“
„To je nemožné ! Poznám predsa číslo auta pána Gojdiča. To auto stálo tesne pri vode. A videl som aj mŕtvolu, dokonca som sa jej aj dotkol. Bol to pán Gojdič, bol to určite on!“
A pri tom to tvrdení vytrval, aj keď ho preventívne zatkli.
Vytrval pri tomto tvrdení aj potom, keď ho prepustili, nazdávajúc sa, že išlo o chvíľkové pomätenie mysle.
Neskôr, každému pri vode rozprával, ako videl mŕtvolu pána Gojdiča. To sa mu už začali rybári vyhýbať a za jeho chrbtom si robili kolieska na čele.
Aby takéto reči prestali, napokon došlo ku konfrontácii starého rybára s majiteľom firmy, pánom Gojdičom.
Starý rybár sa pri pohľade naňho strhol a ustúpil o krok, ako keby videl ducha. Prebral sa z ohromenia až po chvíli, ale ani potom sa neodvážil pozrieť na večne neoholenú tvár a hrubú zlatú reťaz okolo mohutného krku. Vyšiel z miestnosti, ale vo dverách sa ešte raz obrátil a zašepkal: „Ale keď je to tak, tak potom máte brata - dvojča!“
O týždeň zbadali rybári pri ramene Dunaja zaparkované veľké auto. Bolo to čierne auto značky Hummer. Auto nemalo evidenčné čísla a bola v ňom mŕtvola muža. Bola v takom stave, že spočiatku ju nevedeli identifikovať.
Začalo sa pátranie po majiteľovi auta. Do pátrania sa zapojil aj mladý detektív, ktorý zhodou okolností bol aj pri konfrontácii Zdena Hrašnu s podnikateľom Krištofom Gojdičom. Ihneď sa vybral do okresného mesta, konkrétne do obchodu so značkovými autami. Vedúci si predajne si jasne pamätal na kupca. Detektív mu ukázal fotografie štyroch rôznych mužov.
„Tento to bol, určite!“, odpovedal vedúci, ukazujúc na jednu z fotografií.
Mladý detektív Ján Hrubý odchádzal spokojný. Tri zvyšné fotky roztrhal a nechal si iba fotografiu Krištofa Gojdiča. Ešte v ten večer sa spolu so šéfom vybrali do vily podnikateľa a chceli s ním hovoriť. Nemohli - pán majiteľ firmy odišiel na hausbót. Tak sa vybrali za ním.
Čierne auto značky Hummer parkovalo na zvyčajnom mieste. Krištof Gojdič sedel v izbe. Približne na mieste, kde ho pred niekoľkými dňami videl starý rybár Zdeno Hrašna - údajne mŕtveho. Detektívi Krištofa Gojdiča zatkli.
Ten večer sedel mladý detektív pred hlavným inšpektorom. Sedel oproti nemu v jeho súkromnom byte. Ak niekoho pozval do svojho bytu, muselo to byť vždy mimoriadne vyznamenanie.
„Tak a teraz, Janko – rád by som od vás počul, ako ste postupovali a ako prípad objasnili?“
„Nuž, spočiatku som si dovolil viac veriť starému rybárovi. A potom podnikateľ sem, podnikateľ tam, aj ten môže byť zločincom. Najmä keď je v okolí vyhláseným pytliakom. Ale rozhodujúcu stopu som dostal opäť od starého rybára. Keď pri konfrontácii povedal pánovi Gojdičovi, že si to všetko vie vysvetliť iba tak, že brata – dvojča, zazrel som v očiach podnikateľa záblesk údivu i úľaku, hoci sa do tej chvíle správal pokojne a povznesene. Priam dobromyseľne voči zmätenému starkému. A tak som sa vydal po tejto stope. Nebolo to vlastne ani také ťažké. Hoci na žiadosť rodiny všetci príbuzní a blízki priatelia zrazu zabudli, že kedysi existoval aj istý Filip Gojdič! Bol to brat Krištofa a naozaj boli dvojčatá. Podobali sa jeden druhému ako malé belice, keď sa v lete vyhrievajú na hladine. Ale iba zovňajškom, charakterove už vôbec nie. Skrátka a dobre: Filip Gojdič bol čierna ovca rodiny. A tak sa nemožno čudovať, že mu rodina kúpila letenku do Kanady a prerušila s ním akékoľvek styky. Stalo sa to krátko pred tým, čo Krištof Gojdič prevzal od otca vedenie firmy, teda pred dvadsiatimi rokmi. Ale pred rokom sa pán Krištof Gojdič zrazu rozhodol odletieť do Kanady. Oficiálne sa tam vybral údajne vo veciach obchodných, najbližší príbuzní však vedeli, že sa vybral preto, aby sa po rokoch stretol s bratom. Späť sa však vrátil so správou, že jeho brat Filip zomrel. Toto všetko som zistil už pred tým, ako z rieky vytiahli jeho Hummera bez čísla – ale s mŕtvolou na sedadle. Potom som si to dal dohromady, a to je všetko.“
Hlavný inšpektor uspokojene prikyvoval: „To je pekné, ale aj tak budeme odkázaní na priznanie zatknutého Krištofa Gojdiča, že v hausbóte zastrelil svojho vlastného brata z Kanady.
„Indície ho pritlačia k stene,“ odpovedal mladý detektív: „Napokon, dokázalo sa predsa, že kúpil druhé auto zn. Hummer. Už je to tak, ak má niekto dosť peňazí, môže si dovoliť takéto nákladné alibi. Kúpil si ešte jedno auto také, aké má, a…“
Zazvonil telefón a prerušil spokojný monológ mladého detektíva. Hlavný inšpektor pozorne počúval a udivene krútil hlavou.
„Volajú v prípade Gojdiča,“ povedal po zložení telefónu: „Chlapče, chlapče, sme my to ale babráci! Všetci, aj vy, hoci si namýšľate, že ste v prípade kombinovali priam geniálne. Viete čo je nového? Gojdič sa priznal!“
„No,“ zažiaril mladý detektív: „Nepovedal som?!“
„Čo ste povedali? Povedali ste, že Krištof Gojdič sa prizná. Lenže v skutočnosti sa priznal Filip Gojdič !“
Hlavný inšpektor pozrel na svojho mladého podriadeného so zjavným zadosťučinením.
Mladý detektív sa zarazil, potom sa udrel rukou po čele a vyskočil: „Jasné, to je predsa jasné! Že mi to už skôr neprišlo na myseľ. Krištof Gojdič bol poriadny a čestný človek – to on ležal mŕtvy v hausbóte. A my sme vlastne zatkli zločinného brata – dvojča!“
„Presne tak,“ prikyvoval hlavný inšpektor a rozpovedal čo sa práve dozvedel: „Keď Krištof Gojdič prišiel pred rokom do Kanady, brat Filip ho neprivítal práve najpriateľskejšie, naopak, poriadne ho zbil. Tak strašne, že by chudáka nikto nespoznal. Nazdával sa dokonca, že sa z tejto bitky jakživ nepozviecha. Vrátil sa teda namiesto neho k nám domov a prebral riaditeľské miesto vo firme. Lenže Krištof sa zotavil, i keď mu to trvalo takmer rok. Tu zistil, že firme šéfuje pod jeho menom Filip, no bol natoľko naivný, ak nie hlúpy, že sa rozhodol pohovoriť si s bratom. Nie v sídle firmy, ale v hausbóte pri Dunaji. Filip ho však zviazal a držal v hausbóte ako vo väzení a vymyslel plán definitívnej vraždy. Zadovážil si aj druhé auto značky Hummer – a teda aj alibi – a vybral sa sním uprostred týždňa do hausbótu. Podarilo sa mu síce zastreliť brata Krištofa bez toho aby to niekto počul alebo zbadal. Ale potom do toho prišiel ten starý rybár. Keby nebol videl mŕtvolu Krištofa Gojdiča, mohol byť až do smrti šéfom firmy...“
Keď sa o tom všetkom dozvedel starý rybár Hrašna, iba si prihladil šedivé riedke vlasy a zadumane poznamenal : „Aha. Tak ten, čo zrazu mal rád čerstvé ryby, bol už druhý Gojdič. Nevadí, určite sa nájde v okolí zasa nejaký zazobaný podnikateľ, ktorý bude kupovať moje ryby. Veď honosných hausbótov, ktoré zaberajú dobré lovné miesta na kilometri 1857 je ako maku...
Text a fota: Jozef Rozbora