Podvečer to v kuchyni vyzeralo ako v alchymistickej dielni cisára Rudolfa II. Nezostal nezababraný ani jeden kus riadu. V hrnci sa varili zemiaky, na rajnici klokotala kukuričná kaša, v hrnci sa dovárali knedle. V mise naberali správnu vlhkosť ovsené vločky a v mažiari čakalo ľanové semeno. Vyzeralo to ako príprava na zraz vegetariánov. Pri príprave krmiva som však skoro zabudol na kŕmenie pre seba. Hotové manévre. V noci som sa prehadzoval a stále kontroloval mobil, či nemá vybitú batériu. O tretej ráno som už v Škodovke odchádzal spred domu.

 

 

Na miesto som dorazil zároveň s brieždením. Preto som išiel na rybačku cez týždeň, pretože pri vode býva nádherné ticho. Zašiel som s autom po spevnenom brehu tak, aby som stál bokom k vode. Potom som konečne namieril udice na predpokladanú rybu, signálky boli ustálené a moje ruky v pohotovosti. So stúpajúcim slnkom priamo úmerne klesala moja ostražitosť i presvedčenie, že niečo zaberie. Prejavilo sa aj nervové vypätie predchádzajúcich dní a začala ma obchádzať nespavosť. Nuž čo, veď aj tak neberú, čo sa budem premáhať, keď mám za sebou auto. Stačilo iba otvoriť zadné dvere, premiestniť udice tak, aby boli na dosah a pohodlne sa natiahnuť, krížom na zadné sedadlá. Nespal som, aspoň si to myslím. Usudzujem tak z toho, že som zareagoval už na cinknutie signálky o prút pri tvrdom zábere. Ihneď sa rozvrčal navijak. Reagoval som rýchlo, až prirýchlo. Zatmelo sa mi pred očami, v ušiach zazneli hymnické tóny, stratil som orientáciu. Musel to byť kapor dobrák, čo sa chytil sám. Len som sa zosunul zo sedadla do drepu a zasekol som. Išlo to raz na raz. V ušiach mi stále hučalo, ale kapra som zdolával poctivo. 

Keď som poň išiel s podberákom, podlamovali sa mi kolená a mierne som sa potácal. O chvíľu bolo po všetkom, pokúsil som sa zosumarizovať, čo sa vlastne stalo. 

Po zaujatí polohy ležmo na sedadlách auta som sa prudko posadil, pričom som čelne narazil na rám dverí. Na ďalšiu rybačku som nemal ani pomyslenie. V hlave mi hučalo, akoby som zapíjal Fernet tmavým ležiakom. Kapra som dal do sieťky a začal baliť výbavu. Mal som sa čím pochváliť, kapor mal vyše päť kilogramov. Preto, keď som otváral dvere do bytu, držal som sieťku pred sebou. Manželka preletela pohľadom kapra a potom očami spočinula na mne. Lepšie sa prizrela a s  úsmevom sa spýtala: „Čo si bol medzi Indiánmi? Pozri sa do zrkadla!“

Poslúchol som. Na čele som mal krvou podliatu vzorku, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani legendárny náčelník Apačov Winnetou. Bol to presný negatív tesnenia rámu auta. 

Pár dní si budem musieť zhŕňať vlasy do čela a nosiť čiapku, aby som nemusel každému pri vode  vysvetľovať, ako sa dá prísť k takej parádnej čelenke.

 

Text a foto: Jozef Rozbora