Rýchla rieka

Počasie bolo, ako píšu v starých kalendároch a rybárskych časopisoch, mierne daždivé s úspešným koncom rybačky v mesiaci, kedy rybky začínajú ožívať. To, čo tam však nepíšu, bolo koryto plné rýchlo tečúcej kalnej vody 

Moja udica bola ľahučká, ale iba do času jej uchytenia v konároch pri záberoch belíc. Po asi desiatom pokuse, keď som musel znovu viazať na strome odložené časti výbavy, ale i neprajnosti veľkých rýb, rozhodli sme o zmene miesta. Vyššie po prúde, kde sa do rieky  vlieva malý potok. Ale po rozbahnenom chodníku sa mi išlo ťažšie a ťažšie. To už neboli sedem míľovky, ale sedem tonovky!   

Ešte dobre, že pri sútoku riečok nesedia počerní susedia z ošarpaných domcov. To by hrozilo nebezpečenstvo straty časti voľne ponechanej výbavy. 

„Toto je dobrý flek, tu si rybky pokojne oddychujú a dravce spod brehu vyrážajú za nimi,“ konštatuje kamarát a nahadzuje jednu palicu s červíkov a druhú s mini belicou. Už iba čakať na ten okamih, kedy človek zabúda na dážď, chlad a ťažké topánky. Sadám si bližšie k brehu a snažím sa jednu topánku zbaviť záťaže, ale tá padá do rieky. Kamarát zbystril pozornosť v domnienke, že sa sumec zobudil a ide na poľovku. Na môj krik nech ratuje topánku snaží sa podberákom dostať ju z vody. Nemal úspech. Na znak solidarity vyzúvam aj pravú a púšťam ju do riečky, aby ľavej nebolo smutno. Kto by ich čistil.

Z blata do blata

A tak si sedím na jednej stoličke a na druhej mám vyložené nohy.  Už je prítmie, viditeľnosť na plavák, ktorý sa občas hýbal od tečúcej vody a vetríka slabšia. Balíme veci, ja nohy do starých handier, ktorými sme si mali umývať ruky od tiel nachytaných rýb a vyrážame domov. Teda najskôr do Pohostinstva, kde sme usadili na dvore pod veľkým dáždnikom, pretože bez topánok som nemal odvahu vstúpiť medzi rozjarených návštevníkov. Ale po troch pivách som musel. Na otázku chlapov, prečo som bosý, odpovedám, že som sa snažil nimi  trafiť sumca do hlavy, keď ňúral pod brehom. Zasmiali sa a po zaplatení mojej rundy akože uverili. 

Po povodni

Domov sme dorazili s veselou mysľou. Obe naše polovičky zanechali nekonečnú poradu o výhodách štrikovania a poslali nás prezliecť a umyť sa. Čo sa dalo sme umyli. Ostatné  spokojne vyspali s pocitom pekne stráveného času v prebúdzajúcej sa prírode, bystro tečúcej vode, ale ešte lenivých rybách.

Najväčšiu radosť naša rybačka urobila susedovej dcérke Aničke. Tá vysmiata sledovala, ako belica, ktorú sme jej priniesli, spokojne čerí vodu v domácom rybníčku. Ráno nám s rozžiarenými očkami oznámila: „Ujovia, keď budem veľká, aj ja budem rybárka!“

Text a foto: Jožko R.