Zatiaľ čo ma otec budil, dedo pripravil voňavé cesto. Po jeho ochutnaní vždy do batohu pribalil dobrotu aj pre mňa. Na lov kaprov sme brávali okrem cesta aj zemiak a kukuricu. 

„To cesto síce vonia, ale nemá správnu farbu,“ vyčíta otec dedovi. Viem však, že keby cesto pripravoval otec, zase sa dedovi na ňom bude niečo nepozdávať. Bez toho náš odchod z domu nikdy nezaobíde. Keď sa  u nás povedalo: ide sa na ryby, znamenalo to, že ideme na kaprov. Na rieke som síce chytal plotičky, jalce, ostrieže a mreny, ale na priehrade to bude tá „ozajstná“ rybačka.

Za necelú polhodinu, sme na bicykloch prišli k priehrade. Schádzali sa tam aj ďalší rybári. Zdravili sme navzájom tichým: „Lovu zdar !“ Páčilo sa mi, že som medzi nimi vystupoval ako rovný s rovným. Dedo nás viedol na mieste, o ktorom hovoril ako o najlepšom na kaprov. Čakal som, že otec bude namietať, ale zdržal sa komentára. Vede, že dedo pozná priehradu ako svoje čižmy, veď už štyridsať rokov ako prvý raz sem prišiel s bambusákom. Sme na mieste.

„Choď trocha doľava, tam bude najlepšie,“ radí mi dedo a podáva mi do ruky tabuľku čokolády. Ani raz na mňa nezabudol. Vybaľujem udicu – duralku, ktorú som dostal na Vianoce. Na navijaku sa pýši nový vlasec. Otec ma učil hádzať udicou zo všetkých možných pozícií. Dosť som pritom na „sucho“ v záhrade vytrpel, ale stálo to za to.

„Mám hádzať ďalej či bližšie?“ pýtam sa deda. 

„Sto metrov“, žartuje ako vždy a ja viem, že stačí polovica. 

Hod sa mi vydaril, aj otec je spokojný a pripomína mi, že rybár musí vedieť všetko. Teda nielen loviť, ale aj poznať život rýb. A potom keď ich uloví, samozrejme aj pripraviť. Otec i dedo poznajú možno aj viac ako sto receptov úpravy rýb a takéto ryby sú pre mňa vzácnejšou maškrtou ako sladkosti. 

Udice máme nastražené a kým nepríde záber, zamestnávame sa každý po svojom. Dedo kontroluje plaváky, otec vykrajuje guľky zo zemiaka, pretože sme zatiaľ rybám ponúkli cesto len cesto. S pribúdajúcim svetlom pribudlo aj rybárov. Rozložili sa neďaleko nás po oboch stranách. Olovká zasvišťali ako ťahali za sebou lesklé háčiky s chutnými nástrahami. A opäť nastalo ticho. 

„Dnes asi spŕchne“, prorokuje dedo a jeho predpovede málokedy sklamú. Otec hneď kontroluje, či máme plášte do dažďa. Jeden mi podáva.

Na jednej z otcových udíc poskočila signálka. 

„To asi narazila ryba“, hovorí otec, keď vtom signálka opäť poskočila  a otec zasekáva. O chvíľu leží dvojkilový kaprík na brehu. Začalo husto mrholiť. 

„Obleč si plášť a daj si na hlavu kapucňu,“ nariaďuje otec a sám robí to isté. Dedo si prehadzuje plášť cez plecia a ostáva nehybne sedieť. Sleduje poskakujúce signálky raz na jednom a druhom prúte. Asi natrafil na kŕdeľ plotíc a jednu z tých maškrtníc ťahá z vody. Aj na mojom prúte začala šantiť signálka. A tiež to bola plotica. Darujem jej slobodu a hodnotím situáciu. Mám sa baviť s ploticami ako dedo, alebo loviť kaprov? Lákajú ma. Na háčik, veľký ako necht, napichujem zrnko kukurice a znovu nahadzujem. Otec má kapra, chcem mať takého aj ja.

Dedo ťahá ďalšiu ploticu. Púšťa je opatrne a s láskou naspäť do vody. Sledujem ho, ako si počína, keď pohodu preruší kvílivý zvuk brzdy na mojom navijaku. Rezko zdvihnem udicu a sekundu pridržím brzdu. Ryba je „rozbehnutá“. Otec sa zmôže len na jednoduchú radu: „Drž sa!“

Plačlivý tón môjho navijaka je o oktávu vyšší ako pred chvíľou. Brzdu sa mi nepodarilo celkom pritiahnuť, aby kapor musel vynaložiť viac síl. Otec s dedom ma mlčky sledujú. Nechcú sa mi do toho miešať. Je to môj súboj.

Keď kapor zmierni ťah, skúšam ho priťahovať k sebe. Znamená to však len ďalší únik. Ryba mi už vytiahla veľa vlasca. Zatiaľ pláva do stredu priehrady. Keď sa zapletie do koreňov v starom koryte, tak je nedostanem. Väčšie nebezpečenstvo vzniká, ak kapor vybočí zo smeru a rybári, sediaci vedľa nás, začnú zasekávať v domnienke že, že ide o záber. Konečne sa kapor umúdril, ale pláva doľava. „Mám kapra a pláva na vás,“ volám na rybárov, ktorí chytajú vľavo od nás. Usmejú sa a sledujú, ktorým smerom uháňa môj vlasec. Brzdu mám povolenú pre prípadný únik a „pumpovaním“ doťahujem kapra k sebe. Otec vstáva a pripravuje podberák. Ešte pár krátkych únikov a kapor sa ocitne neďaleko mňa. Priťahujem ho čo najbližšie. Otec spraví nenápadný pohyb podberákom a už vynáša kapra, ktorý je v tej chvíli najkrajším kaprom na svete. Krásny lysec leží predo mnou a ja nemôžem od neho odtrhnúť oči.

Potom mi obaja, otec i dedo, udelili pochvalu „za vzornú reprezentáciu našej rodiny“.

 

Text a foto: Jozef Rozbora