Som rybárom ako každý iný, ale predsa trošku iný. Oproti kamarátom od vody sa líšim maličkým rozdielom. Na určitý čas som zamenil udicu za radostné vychovávanie dvojčlenného potomstva. Jednoducho som sa stal chlapom v sukni na materskej dovolenke. 

 

Po trojročnom Maťkovi sa nám narodila Natalka. Manželke nastali krušné chvíle venovať sa obom neustále jediacim a večne neposedným deťom. Keď Natalka začala chodiť, prišli prvé vážne sťažnosti ich matky. Že vraj stráca sily udržať v pokoji dvojčlenný poter s apetítom a pohybom ako šťučie násadky. Väčšinou som tieto reči bral športovo s poznámkou, že čerpá platenú materskú dovolenku a deti má v tomto veku vychovávať najmä matka. Ale po čase jej ponosy boli hlučnejšie. Najmä po mojich príchodoch z rybačky a po jej záľube ukrývať  udice, ktoré neodhalili ani deti, som prijal rozhodnutie - ja budem matka v nohaviciach! Ukážem jej, ako sa majú vychovávať deti v intenciách nových trendov! Ich matka sa vybrala k sestre do vzdialeného mestečka, aby nezavadzala pri jedine správnej a deťom osožnej chlapskej výchove.

 

Tak začali detské manévre, ako tomu hovorím dnes. Ráno nabaliť veci na hranie, poživeň pre deti a rýchlo aj s udicami k vode. Páčilo sa im. Mohli sa hrať na schovávačku, obdivovať spev vtáčikov, hrať sa s hračkami. Alebo púšťať papierové lodičky medzi žabami pirátmi a hladkať chytené zlaté rybky s korunkou na hlave. Po obede a príchode domov nebolo treba hromžiť, aby už zaľahli. 

Aj podľa kamarátov od vody som si vraj počínal zdatne. V čom mi podľa svojich možností a schopností pomáhali. Lenže paleta hier detí narástla do veľkých rozmerov. Už nestačili hry pri vode, ale v húštinách vôkol, kde prevládali bojové hry proti každému chodiacemu a letiacemu nepriateľovi. Samozrejme končili aj plačom, keď bojovo naladená osa alebo lúčny koník tiež ukázal svoje bojové umenie. Môj čas pri udiciach sa krátil, ako vlasec pri zábere statného sumca. Kamaráti ťahali za mňa sporadicky úlovky, ktoré vo veľkej miere nedorástli do predpísanej veľkosti. Aby som šantiace deti dostal späť k vode, zhotovil som im malé udičky, ktorými za indiánskeho pokriku švihali do vody a rušili tak potrebné ticho. No keď začali driemajúcim chlapom brnkať do napnutých vlascov, aby ich donútili plano zaseknúť a zahrešiť, začal som rozmýšľať nad mojou výchovnou činnosťou. Dopomohli k tomu aj ponosy detí, že smažených vajíčok a maslového chleba sú prejedené a nemajú čisté oblečenie, ktoré im mamička dáva každý deň iné. 

 

Zatrúbil som na ústup zaslaním telegramu ich matke. Nech príde späť, pretože mám hnisavú angínu a nechcem nakaziť deti. Uhádli ste, bola doma obratom s nakúpenými liekmi. Nie však pre mňa, ale pre malých zbojníkov, aby neochoreli.

 

Po niekoľkých rokoch od mojej chlapskej materskej dovolenky sa s úľubou dívam na oboch súrodencov, ako si pri zmienke o rybačke okamžite sami zbalia svoju vlastnú výbavu a radostne čakajú na odchod. Tam, kde každý správny rybár napĺňa to, čo má vpísané v duši – úctu ku všetkému živému okolo seba.

 

„Všetci veľkí rybári boli najskôr deti s udičkou. Len si to už nepamätajú...“

 

Text: Jozef  Rozbora

Ilustračné foto: redakcia Chytej.cz