Zrazu sa však začal vo mne rásť akýsi nepokoj, niečo ako keď sa započúvate do kvílenia vlasca pri zábere a som v napätí, či sa ryba nedostane z háčika. 

Tak tento rušivý prvok sa vraj nazýva - „kríza stredného veku“. V mojom prípade išlo o chytení krízy v pokročilom štádiu celoživotnej lásky k lovu rýb. Pestovanie úspešnej krízy stredného veku, to nie je také jednoduché. V prvom rade k tomu potrebuje človek stredný vek. To by nebolo najťažšie, stačí trochu trpezlivosti a je tu. 

Ako sa prejavuje? Neskorým príchodom k rybníku spôsobeným začesávaním preriedených vlasov pred zrkadlom; driemaním nad rybárskymi časopismi; otázkou od omladiny pri vode typu: „Ujo, koľko je hodín?“ Ale aj pomalším nadväzovaním háčikov a iných inštrumentov pre úspešnú rybačku s okuliarmi vo vrecku, o ktorých tvrdíme, že zostali doma na stole. Vrcholom býva pozícia „spiaceho vodníka“, keď kamaráti prerušujú pípanie udice a ťahajú za nás trblietavého kapríka. My zatiaľ spokojne snívame o tom, ako bude krásne teplo v budúcnosti ozdobené sporo oblečenými devami a rybami skáčucimi z teplej vody priamo do našej sieťky... 

Po takýchto predstavách po zobudení si myslíme, že sme zrelí na odstrel. K tomu vám s ľahkým úsmevom prikývne domáca a netrpezlivý dedič našej zlatom vyváženej rybárskej  výbavy za celý doterajší bez krízový život.

Dostali sme sa do pozície rybára, ktorý chytá belice s predstavou, že je vysmiaty svalnatý, nakrátko ostrihaný borec ťahajúci trofejných sumcov s tmavými okuliarmi a úsmevom na perách...

 

„Kríza ne kríza, chytať sa musí !“

 

Váš rybár Dodo