V tichý podvečer pri rieke Váh bolo počuť poľujúce sumce, ktoré narobili hlučný čľapot ako kúpajúce sa deti. A tých mrien, kaprov, jalcov, šťúk. To všetko patrí minulosti, pretože ktorému sumcovi, alebo mrene by sa chcelo máčať fúzy v „čiernej káve“, ktorou rieku zásobuje celulózka a splaškami z cukrovaru, ktorý túto „kávičku“ osladzuje. Rybám to akosi nešlo k duhu, pretože im to lepilo žiabre...

 

Panečku, to je ale ryba !

V jedno nedeľné popoludnie som sa motorkou priviezol k neďalekému kúpeľnému mestečku. Tam som pri zbúranom mlyne poznal jednu krásnu zátoku. Nahodil som v tíšine pod troskami mlyna jednu udicu. Plavák rozhýbaný nástrahovou rybkou sa pomaly hojdal na vode. Trvalo to už dosť dlho a chladný októbrový vetrík ma nútil k pohybu. Rozbalil som druhý prút a vybral som sa po okolí s červom na háčiku skúšať šťastie. Chytil som pár plotíc a za tri jalce, ktoré išli späť do vody. Plavák s nastraženou rybkou bol ako „primrznutý“ už dlhú chvíľu. Z úvah, či nemám ísť domov ma vyrušil čľapot malých rýb na hladine, ktoré tvorili pestrofarebný vejár. Zrazu bác ! Plavák ako zázrakom mizne pod hladinou a šnúra z navijaka len tak letí... Hop... Stojí a znova sa dáva do pohybu. Zásek! A už ju cítim – jej odhodlanie nevzdať sa len tak ľahko. Vyráža do prúdu, prút sa ohýba ako luk a brzda hučí ako siréna. Odhadujem ju tak na tri kilá. Ale zrazu to akosi oťaželo. Vo vlasci je zamotaná poriadna haluz. Pokúšam sa ju uvoľniť, ale márne. Povoľujem brzdu navijaka a jednou rukou sa vyzliekam. Udicu prekladám z ruky do ruky, chvíľami ju stískam kolenami. Nakoniec na breh hádžem aj trenírky a uvažujem, ako nepríjemné by bolo ísť na motorke v mokrých maskáčoch! Ľadová voda mi vyráža dych, ale myšlienka na obdivné reči kamarátov nad mojím úlovkom ma ženie vpred. Ešte pár metro, voda mi siaha už skoro po prsia. V jednej ruke držím nad vodou udicu a druhou sa snažím dostať sa k haluzi. Konečne! Mám voľný vlasec a sme tu už len my dvaja...  Ja a moja šťuka! S námahou ju ťahám do miest, kde rieka prechádza v plytčinu. Na veľké zdesenie počujem hlasy a zdesene sa obzerám na ženskú spoločnosť, ktorá sa tu nečakane objavila. „Panečku, to je ale ryba!“. 

Tá voda ako by razom bola vrelá. Cez lavičku nad vodou hrnie sa na breh, kde mám šaty, asi desať žien a pár mužov. Chlapi by mi neprekážali, ale mysliac na moje trenírky na brehu, akoby sa mi zjavil sám svätý Peter, ochranca rybárov. Akoby mi chcel pomôcť, nohou narážam na akýsi hrniec. 

 

 

 

V duchu som ďakoval neporiadnikom, ktorí ho do vody hodili. Zohýnam sa a jednou rukou nahmatám ucho – plechové ucho. S uspokojením si nádobu prikladám na miesto, o ktorom predpokladám, že by u prítomných dám vyvolalo pohoršenie. Šťuka, tiež vydesená sa pokúša o posledný únik. Pláva však na plytčinu a líha si na bok. Ono samotný výlov by už bol celkom jednoduchý. Bol v tom však jeden háčik. 

Ten hrniec v ľavej ruke! Pravou stále držím udicu zdvihnutú hore a odvážne s ňou mierim k brehu. Malá vyvýšenina... vystupujem na ňu a voda mi siaha po kolená. Veľký zvrat nastal až na brehu. Prítomné dámy zhíkli a vyprskli v hurónsky smiech. Zo solidárnosti som sa pousmial aj ja, pokiaľ to dovoľovali neznesiteľne cvakajúce zuby. Obzvlášť ma zaujala jedno moletná pani, ktorej sa pri smiechu natriasalo celé brucho. Začínal som mať obavy, aby z toho smiechu nedostala infarkt. Konečne jedna mladá čiernovláska sa zmohla na slovo a bolo to pre mňa šokujúce. „Pane! Ten hrniec nemá dno!“ a infarkt bol bezmála na mojej strane. Zdesene sa prezerám hrniec, ktorý som zbytočne držal, vyhadzujem ho na breh, schmatnem šťuku pod žiabre a vybieham na breh!

Šťuku som hodil aj s udicou do trávy a bežím k svojim šatám. Ženy sa zhŕkli okolo šťuky obdivovali jej ladné línie. Ale väčšina z nich dávali prednosť pohľadu na mňa, ako sa chvatne obliekam.

A záver? Ten bol prijateľný. Mal som slabý „zápal pľúc“, šťuku bezmála štyri kilogramy a poďakovanie od zástupcu liečebného ústavu. Ten sa mimo iného vyjadril, že už dávno pre svojich pacientov pri prechádzke nemohol pripraviť tak nevšedný program. Dokonca spomínaná čiernovláska Majka, ktorá mi dala telefónne číslo, prejavila záujem o vstup do radov rybárov.

 

P.S.: Čiernovláska Majka sa po ročnej známosti stala manželkou kamaráta, ktorý mi príbeh vyrozprával. A musím prezradiť, že rybárskemu remeslu sa rozumie lepšie ako jej manžel.

 

Text: Dodo R.

Ilustrační foto: archiv redakce Chytej.cz