Ľahko na cvičisku...

Bolo to tesne pred Vianocami a ja som začal poctivo trénovať na futbalovom ihrisku. Olovko po prvých hodoch končilo viackrát aj v protismere, ako som hádzal, na topoľoch, čo hlučne odmietali vrany. Alebo sused, ktorý choval vedľa včely, lebo nárazy olovka do úľov rušili ich zimný spánok.

V jeden mrazivý a inverziou prikrytý deň, som sa kolegami, ktorí testovali nové udice vybrali k  zamrznutému rybníku. Keďže išlo o zimnú disciplínu dôležité bolo mazanie. Nielen aktérov, no najmä športového náčinia. Každý mal svoj tajný recept, ako dosiahnuť maximálnu kĺzavosť vlasca po očkách udice a kto mal, aj navijaka. Mazacie komponenty boli rôzne. Od jemného oleja, bravčovú masť až po kozmetické prípravky na mazanie tela pri slnení našich nežných polovičiek. Ako inak, Fero predseda nášho rybárskeho spolku musel byť niečo extra. Ten priniesol medvediu masť, ktorú zdedil po starej materi. Aj tak staro a po medveďoch aj páchla. Predseda ne predseda, bol vykázaný mazať na vetrami bičovanú roľu. 

Na ľade pri brehu rybníka sme nastriekali červeným lakom čiaru. Po ňu bolo treba dobehnúť, doklusať, doplaziť sa, alebo postáť pred aktom odhodu. Prekročiť čiaru bol neplatný pokus. Techniky boli rôzne. Gusto začal rýchlymi otočkami, ale udica preletela na ostrovček v rybníku a zakotvila medzi vysokou šachorinou. Ochranná sieť proti lietajúcim udiciam ako pri hode kladivom chýbala. Musela tam zostať ako televízna anténa na jeho dome do jari, pretože ľad bol ešte krehký. Takto zvesela sme sa pripravovali na sezónu lovu. Podrobné vyhodnotenie bolo ako inak v priestoroch známeho domu s názvom HOSTINEC. Tam okrem sĺz dojatia hojne tiekli silnejšie z pohárov a pohárikov. Dobre bolo na duši pri pomyslení, ako to bude naostro v lovnej sezóne.

 

 

...ešte ťažšie na bojisku

Konečne prišla jar a ja som sa s Gustom nedočkavo vybral k vode. Prvý hod bol skúšobný, diaľka sľubná. Olovo skončilo takmer na druhom brehu rybníka. Skúsil som to druhý, tretí a štvrtý raz. Do hodu som vložil všetku silu s mohutným predklonom. Zaznel hlučný švih a ostré prasknutie. Jednoducho vlasec sa v navijaku zasekol. Zbohom náväzec. Letel do nekonečna ako vyplašený kormorán.

Olovko zmizlo niekde v oblakoch za umelým ostrovčekom, kde majú svoje hniezda vodné vtáky. Našťastie sa nikomu nič nestalo, aspoň som si ja a kamarát Gusto mysleli. Nikto nevykríkol, nenadával a ani sa nesťažoval. Ďalší pokus sa nekonal. Okolostojaci rybári začali vyťahovať udice a začali nahadzovať. 

 

Koniec zbrane hromadného ničenia

Prešla asi polhodinka, keď prišiel medzi nás chlapík v montérkach s nápisom Meliorácie a každého sa pýtal: „Neodtrhlo sa vám náhodou toto olovko?“ 

Keď prišiel ku mne, zajasal som: „To sa mi len sníva, moja drahá raketa! Je moja, mám na nej svoju značku, pilníkom vyznačené X. Ako sa vám odvďačím?“

„Ak zaplatíte rozbité predné sklo škodovke, ktoré mi tento persching pred chvíľou roztrieskal! Poisťovák by mi určite nezhltol bájku o lietajúcej olovenej rakete,“ povedal s mierne zvýšeným hlasom a podal mi super drahé olovo do ruky. Od kamaráta Gusta som si musel ešte požičať peniaze, ale požadovanú sumu som vyplatil. 

Čo by sme neurobili pre ukojenie našej rybárskej vášne?

 

„Kto si bez viny, hoď olovom“

 

Text a ilustračné foto: Dodo