p1.jpg

 

Kúsok histórie

Po roku 1858 nastal významný pokrok pri konštruovaní potápačských prístrojov vytvorených na odber vzoriek usadenín morského dna a vody vo veľkých hĺbkach. Potvrdilo sa, že kal na dne obsahuje akúsi huspeninovitú hmotu. Vedci konštatovali, že to musí byť primitívna forma života, čosi, v čom sa prebúdza život. V súčasnosti vieme, že, táto hmota nemá nič spoločné so vznikom života. 

Tajomstvá morských hlbín sa skúmali ďalej. V pobrežných vodách Južnej Afriky objavil L. B. Smith roku 1938 latimériu – stopkatoplutvovú rybu, o ktorej sa predpokladalo, že vyhynula. Najprv sa usudzovalo, že túto rybu z doby ľadovej chytili náhodne a pochádza z morských hlbín. V súčasnosti vieme, že nešlo o hlbinnú rybu, ale obyvateľom pobrežných vôd blízko Madagaskaru a neobjavili ju už skôr len preto, že fauna tejto oblasti nebola dostatočne preskúmaná. 

 

Skafandre do prvých morských hĺbok

Bez špecifických prístrojov je človek pri svojich výskumoch odkázaný na horných tridsať metrov vody. Aj túto hranicu dokázali dosiahnuť len špeciálne trénovaní ľudia, napríklad polynézski lovci perál. Pokrok išiel ďalej. Situáciu zmenili špeciálne skafandre pre potápačov a pumpy, ktoré tlačili do nich vzduch. Vďaka nim mohli byť ľudia dlhšie pod vodou, ale v obmedzenej hĺbke asi 100 metrov. Zlepšenie, ktoré zaviedol J. Cousteau, sa zakladalo na skonštruovaní akvalungu – potápačského dýchacieho prístroja v roku 1943. Potápač nemusel byť v ťažkom skafandri a nezávisel od posádky lode.

 

 

Hĺbka viac ako 1 000 m

Pokrok nastal roku 1935 aj po vybudovaní batysféry prispôsobenej na hlbinné pozorovania. Bola to ťažká oceľová guľa s hrubými kremennými tabuľami skonštruovaná tak, aby vydržala vysoký tlak vo veľkých hĺbkach. Vybavená bola stlačeným kyslíkom a chemickými zlúčeninami, ktoré pohlcovali oxid uhličitý a vlhkosť. Batysféra sa spúšťala do hĺbok výťahom, mala špeciálne telefonické spojenie s loďou na hladine. Vďaka tomuto vynálezu mohol sa jeden z vynálezcov -  Wiliam Beebe - ponoriť do hĺbky asi 1000 metrov vo vodách pri Bermudských ostrovov a po prvý raz potvrdiť, aký je v tejto hĺbke mora život.

Významný pokrok dosiahol aj belgický oceánograf August Piccard, keď škonštruoval roku 1958 batyskaf – prístroj, ktorý sa mohol ponoriť do mimoriadnych hĺbok a pomocou vlastného pohonu  vynoriť opäť na povrch. Ako model na batyskaf slúžila batysféra, najmä krytá kabína z pevného kovu s malým kormidlom, čím získal plávateľnosť. Hoci sa dovtedy nedosiahli väčšie hĺbky než asi 5 000 metrov, je veľmi pravdepodobné, že s takýmito prístrojmi dosiahne človek onedlho ešte hlbšie.

 

 

 

Spev a vrava v morských hlbinách

Veľryby a delfíny sú z množstva morských živočíchov „najukecanejšie“. Dokonca vydávajú aj zvuky podobné spevu. Zvuk sa vode šíri omnoho rýchlejšie a ďalej než vo vzduchu, takže morské živočíchy sa môžu medzi sebou dorozumievať a využívajú zvuk na navigáciu. 

Hĺbka oceánov a morí sa v súčasnosti meria automaticky na princípe ozveny. Čiže z povrchu vody sa zvuk vyšle ku dnu a zaznamenáva sa, kedy sa odrazí od dna a za aký čas sa vráti na povrch. Už na začiatku používania echosond sa potvrdilo, že skôr, ako sa objaví hlavná ozvena z dna, vznikne tzv. vstupná a lebo úvodná ozvena. Znamená to, že zvuk narazil vo vode na nejakú prekážku, hlbinnú rozptyľujúcu vrstvu. Táto vrstva sa veľmi výrazne mení so zmenou geografickej polohy, ale aj na rovnakom  mieste v rôznom čase. Predpokladá sa, že táto vrstva vzniká vrstvovým zoskupením planktónu v hĺbke niekoľko sto metrov pod povrchom vody. Počas dňa sa presúva do hĺbky a v noci sa dvíha bližšie k povrchu vody. 

 

 

Šírenie zvuku vo vode

Zvuk a jeho šírenie sa vo vode má mimoriadny význam pre ochranu rýb a morských cicavcov, ako sú delfíny a veľryby. Zistilo sa, že neveľké zmeny tlaku vody a slabé zvuky sú pre morské živočíchy omnoho významnejšie ako podobné rušenie vo vzduchu pre suchozemské živočíchy.

 

Toľko malý exkurz do väčších vôd ako v našich končinách, v ktorých lovíme ryby, rybky a rybičky.

 

Text: Jozef Rozbora