Smrť rybára mala však nepríjemnú chybu krásy. Bol zavraždený, otrávený jedom! A v ten den sa všetci dedičia sa zhromaždili v jeho modernom hausbóte priamo na brehu Dunaja, kde Karol s udicami v ruke prežil kus svojho života. Jedine synovec Richard sa objavil so svojim psom, čiernym vlčiakom až na druhý deň ráno. 

Vyšetrovateľ v akcii

„Načo vás Karol Luža pozval?“, spytoval sa major Malík, dlhoročný a nepodkupiteľný člen Rybárskej stráže, ktorý viedol policajné vyšetrovanie. 

„To nevieme,“ odvetil Viktor Luža, brat mŕtveho. „Dostali sme list s pozvaním, no brat neuviedol nijaký dôvod. Veľmi nás to prekvapilo, lebo Karol bol tvrdohlavý čudák, ako to u rybárov býva a o príbuzných nechcel nikdy ani počuť. Už asi dva roky sme ho nenavštívili.“

„Myslím,“  zamiešal sa domáci lekár, „že sa chcel dať do poriadku posledné veci. Choroba bola vážna, veľa času mu nezostávalo. Srdce mu už aj od mnohých neúspešných rybačiek neslúžilo. Aj bez vraždy by bol čoskoro zomrel.“

„Tak si to zrekapitulujme!“, major Malík sa obrátil na správcu luxusného domu na vode Martina, ktorý už rok býval priamo v hausbóte. 

„Keď ste ráno okolo deviatej priniesli ako zvyčajne lieky, ležal skrútený pri posteli. Zrejme chcel, keď zacítil účinnosť jedu, zájsť do kúpelne, no už nevládal. Podľa lekára zomrel približne medzi dvadsiatou treťou a druhou hodinou. Čo včera večer ešte požil?“

„O pol desiatej mi povedal, že ma už nepotrebuje a môžem ísť spať,“ odvetil správca, známy ako nenapraviteľný pytliak rýb,  ktorý sa už o väčšinou ležiaceho domáceho pána staral. „Nuž, odišiel som do svojej izby a čo bolo potom neviem. Keď som odchádzal, sedel v knižnici s pánom a pani Lužovcami, s pánom Imrichom a slečnou Evou. Pili šampanské“.

„Šampanské? Aha,“ Major Malík premýšľal. 

„Pán Luža, všetci ste pili šampanské?“

„Nie, brat pil červené víno.“

„Ak smiem niečo poznamenať,“ zamiešal sa správca Martin, „od prvého infarktu, bolo to asi pred rokom, keď sa nedobrovoľne vykúpal v Liptovskej Mare pri ťahaní šťuky do člna sa domáci šampanského ani nedotkol a pil iba ľahké červené vínko. Dokonca aj v spálni v nástennej skrinke mával fľašu červeného. Pred spaním si obyčajne  na počítači pozeral rybárske elektronické stránky, najmä lov dravcov a pritom vypil za pohárik.“

„Stačí,“ povedal major Malík, „zajtra o jedenástej prídem na otvorenie testamentu. Možno nám posledná vôľa nebohého poskytne nejaký oporný bod...“

Prekvapenie, ktoré sa vyrovná zúfalej rybačke

Otvorenie testamentu sa konalo vo vstupnej hale, kde boli všetky steny pokryté starými udicami a okolo boli uložené v drevených skrinkách pod sklom nablýskané navijaky z rôznych končín celého sveta. Bola to pýcha domáceho pána, ktorý neváhal na rybačkách v zahraničí za nemalé peniaze zakúpiť staré rybárske náčinie. Prítomní boli veľmi vzrušení. Konečne budú bohatí, pretože sa stanú vlastníkmi historickej rybárskej zbierky, ktoré im po predaní na burzách prinesú peniaze, o ktorých sa im ani nesnívalo. K tomu ešte hausbót s vysokovýkonným bielym motorovým člnom.

Malík sedel zdanlivo bez záujmu v kúte pod starými delenými bambusovými udicami, ktoré mali pôvod z okolia Tichého oceánu. Na druhej strane boli na stene rozvešané malé nástrahy vyrobené z rôznych kovov. Tie najvzácnejšie z pravej perlete boli uložené v zamykacej skrinke visiacej tesne nad plafónom. Ostro však pozoroval každú maličkosť, každý pohyb a každý výraz tváre. Dúfal, že vrah sa mimovoľne prezradí. 

Právny zástupca si sadol za fajčiarsky stolík, napravil si okuliare a odkašľal si.  

„Pán Luža, ktorého smrť sa nás hlboko dotkla, zanechal dva rozdielne testamenty. Na obálke, ktorú držím v ruke, je napísané: Tento dokument nadobudne platnosť a možno ho otvoriť len vtedy, keď zomriem násilnou smrťou. V tom prípade treba druhý testament zničiť!“

Prerušil na chvíľku reč a významne prešiel pohľadom po napätých tvárach pozostalých. 

„Keďže pán Luža zomrel násilnou smrťou, druhý testament som zničil a otvorím ten, čo nebohý zanechal pre tento mimoriadny prípad.“ 

Právny zástupca rozlomil pečať, otvoril obálku a začal nahlas čítať text testamentu.

„Ja, Karol Luža, vyhlasujem ako svoju poslednú vôľu, že celý svoj majetok pripadá tomu členovi rodiny, ktorý nájde môjho vraha a odovzdá ho spravodlivosti!“ 

Pri tejto správe sa hala podobala na schôdzu rybárov, keď jeden z nich, majetný podnikateľ navrhol zvýšiť poplatky za povolenie na lov o viac ako sto percent. Všetci hovorili rozčúlene, jeden cez druhého. Len kapitán Malík sedel ticho v kúte a pozoroval prítomných. 

„Prosím ticho,“ zvolal právny zástupca, „ešte som neskončil.“ Keď sa pozostalí trochu upokojili, pokračoval: „Ak sa nikomu z rodiny nepodarí nájsť môjho vraha a prípad vysvetlí polícia, polovica môjho majetku pripadne policajnému rybárskemu klubu a druhá polovica tým príbuzným, ktorí nemajú na mojej smrti vinu.“

„To červené si mu nalieval skoro zakaždým ty, Imrich,“ vyprskla Marta Lužová a šľahla zlými  očami na manželovho nevlastného brata. „Napokon Karola si nenávidel od času, kedy ťa zosadil z trónu najlepšieho rybára v okrese, za čo každým rokom vyhrával rybačku v Nórsku. Od vtedy si si želal, aby zahryzol do zeme!“

„Na to ste predsa všetci čakali, vy pokrytecká háveď,“ skríkol, „a teraz sa tvárite, ako by vám bolo ľúto, že zomrel. Fuj! V myšlienkach bol každý z vás vrah! Kto ním bol naozaj?“

„Ja v tom vidím veľký rozdiel,“ povedal Viktor Luža, „je pravda, že sme sa bratom nikdy neráčili, ale takú strašnú smrť som mu nikdy neželal.“

Podozriví a podberáky nesmú zostať suché

Kým sa príbuzní navzájom obviňovali, major Malík premýšľal vo svojej kancelárii o prípade a podozrivých osobách. Synovec Richard mal ako chemik najlepší prístup k jedovatým látkam, ale v čase činu bol v na školení v hlavnom meste. A práve v ten večer mal prednášku. Dokonalé a nezvratné alibi!

Brat Viktor Luža a jeho manželka Marta boli vážení podnikatelia s mäsom a finančne nestáli tak zle, žeby peniaze potrebovali zo dňa na deň. 

Zostával nevlastný brat Imrich, trochu ľahkomyseľný lajdák, hazardný hráč, čierna ovca rodiny. Posledná bola devätnásťročná Eva, pekné a milé dievča. Tá by určite nebola schopná vraždiť.

Ako páchateľ prichádzal do úvahy jedine Imrich, tiež rybár, ktorý si narobil veľké dlhy nákupom moderných sonarov a motorového člna priamo z veľtrhu rybárskych potrieb v Brne. No neexistoval nijaký dôkaz. Ani na jednom z pohárov, z ktorých Karol Luža a jeho hostia pili, neboli odtlačky. A vo fľaši aj v pohári zo spálne zavraždeného sa zistilo len čisté víno. Bolo však jasné, že majiteľ domu bol zavraždený vo svojej spálni! Samovražda bola vylúčená. Jediné vysvetlenie. Ktosi starostlivo zahladil všetky stopy. Ale kto?

Na druhý deň sa dal synovec Richard s prvotriednym alibi ohlásiť u majora Malíka a priniesol malý balíček. 

„Pozrite pán major, čo našiel môj pes v lesíku pri hausbóte,“ povedal vzrušene a otvoril balíček. Bola v ňom fľaša od červeného vína, starostlivo zabalená do uteráka. „Pes začal hrabať pod jednou starou vŕbou a vyhrabal túto fľašu.“

„Veľmi zaujímavé,“ zvolal Malík, „ dáme ju preskúmať.“ Potom dal príkaz asistentovi, aby ihneď priviedol z domu správcu Martina. 

V policajnom laboratóriu zistili vo fľaši zvyšky smrteľného cyankáli. A keď po štvrťhodine prišiel asistent so správcom, poslal major obidvoch do vedľajšej miestnosti. Synovec Richard nesmel zatiaľ nič vedieť o prítomnosti správcu.

„Našli sme fľašu červeného s jedom, ktorý pán Luža nedobrovoľne užil,“ začal Malík rozhovor so správcom: „A teraz mi povedzte, čo vám ponúkol Richard - synovec mŕtveho za zavraždenie strýka.“ 

Do správcu ako keby hrom udrel: „Ale... ja... ako ste na to prišli?“

„To vám rád poviem. Pán Richard si síce zaopatril dobré alibi, keďže v čase vraždy mal práve prednášku na kongrese chemikov v Londýne, ale vás nechal v peknej kaši. Nik z príbuzných, ktorí s pánom Lužom nebolo v styku už najmenej dva roky, nemohli totiž vedieť, že mu zrazu začalo chutiť červené víno. To ste vedeli len vy! Nik z príbuzných ani netušil, že pán Luža má v skrinke v spálni fľašku červeného, z ktorej si pravidelne pred spaním upíja. To ste vedeli opäť len vy...“

Sieť sa zaťahuje

„Nik z príbuzných nemohol už v prvý večer po príchode dať do fľaše jed tak, aby to ostatní nezbadali. Nik nemohol vedieť, čo je napísané v testamente, ktorý ste pred štyrmi mesiacmi na príkaz domáceho zaniesli do úschovy právnemu zástupcovi. To všetko mi bolo jasné už včera, ale musel som vyčkať, ktorý z príbuzných pána Lužu bude chcieť zvaliť podozrenie z vraždy na iného člena rodiny a tým sa odhalí ako váš spolupáchateľ. Teda, čo ste žiadali od pána Richarda za svoj tip?“ povedal major.

Správca sedel na stoličke ako hŕba uhynutých rýb v potoku po poruche vo fabrike na výrobu umelých hnojív. Len zašepkal: „Štvrtinu úspor uložených v banke a polovicu vzácnych rybárskych exponátov, keby sa bolo podarilo usvedčiť Imricha indíciami a falošnými dôkazmi z vraždy, a tým ustanoviť pána Richarda v súlade s testamentom za jediného dediča.“ 

„Namiesto toho budete môcť teraz spoločne s pánom Richardom v chládku iba snívať o pytliackych  rybačkách na motorovom člne s kvalitnými japonskými udicami. Aj o tom, že na perfektný zločin treba mať viac rozumu. A ten, chvalabohu, práve väčšine pytliakom chýba...“

Text a foto: Jozef Rozbora