Radšej kúpiť na Veľkú noc kapra, ako chytiť šťuku

 

V našej rybárskej rodine sa stalo zvykom, že na slávnostnom Veľkonočnom stole stole nesmie chýbať ryba. A tak ako na Vianoce - kapor. Pred časom manželovi vadilo, že pri kadi s rybami bol terčom vtipkovania – kde má udicu a že ako rybár ide kúpiť kapra. Vyhlásil, že hoci vonku fúka silný vietor a prší, pôjde na súkromný rybník rybu si chytiť sám. Pre istotu som kúpila mrazené filé.

Obyčajne sa u nás večeria o šiestej. Tento zvyk je ešte z doby, kedy synovia ešte boli malí a večer unavení zo šibačky všetkých žien z rodiny a kamarátok. Pretože mali otca radi a jeho rybárčenie chápali ako niečo posvätné čo k nemu neodmysliteľne patrí, trpezlivo čakali na jeho návrat. 

Šiesta hodina a otca nikde. O siedmej sme už mali starosti, či sa mu niečo nestalo. O pol ôsmej sa vrátil uzimený, ale šťastný domov. Kapra nemal, ale priniesol krásnu šťuku. Ihneď som sa pustila do jej prípravy a spolu so šalátom sme začali slávnostnú večeru.  

Ale ako sa hovorí: Nešťastie nechodí po horách, ale aj po rybároch. V krku mu zostala  uviaznutá kostička. Rýchlo volať lekára a tíšiť jeho muky kladením studených obkladov na krk, hoci tohoročná Veľká noc bola studená a daždivá. 

Domov sa vrátil z ambulancie až o tri hodiny. Na vlastnom tele si odskúšal ako chutí peán, ktorým bolestivo vyťahuje rybám háčiky z papule. Rozprával tíško, ale my sme dobre rozumeli. „Radšej kúpiť na Veľkú noc kapra, ako chytiť šťuku...“  

 

Janka, manželka rybára, apríl 2015