Po príchode na miesto zisťujem letmým pohľadom, že je všetko ináč ako na predošlej výprave. Tam kde bola hlbočina je teraz piesočný jazyk, tam kde bol spadnutý masívny topoľ na protiľahlej strane, pod ktorým sa zdržiavali bojovné kapre, tak ten bol teraz priamo pod naším brehom. Takže nám uberá značnú časť chytateľného priestoru. Spomínaný vojenský bunker, ktorý odolával všetkým vplyvom od vojny až doteraz bol už len hŕbou betónu vo vode. Dostala ho práve divoká rieka, ktorá pri spomínanej besniacej vode podmyla breh pod bunkrom a ten sa s ohromným rachotom prekotil hore betónovými nohami priamo do toku rieky. Zostane tam v tejto polohe kto vie dokedy – možno do prvej veľkej vody, ktorá ho pravdepodobne posunie zase niekam o niečo nižšie po prúde.

 

 

 

 

Príjazdová cesta bola ako tak zjazdná, len miesto pre tábor bolo zarastené viac ako dvojmetrovou burinou. Takže po zhodnotení všetkých týchto faktorov sa rozhodujeme, že aj napriek veľkej drine čo nás čaká, ideme do toho a vytyčujeme si termín od 7. do 12. 8. 2014.

 Tak ako som písal už v minulých článkoch, do tohto chráneného priestoru je treba vybaviť zvláštne povolenie na vjazd vozidlom a povolenie na rybolov. To nechávam úspešne na Jardovi a po všetkých tých formalitách vyrážame v ústrety novému dobrodružstvu.

Ako prvé začíname s kosením buriny pre postavenie tábora a vôbec k prístupu k vode, lebo ako bolo vidieť, na mieste kde sme sa rozhodli loviť určite okrem nás tento rok ešte nikto nechytal. Objavujú sa prvé mozole, štípance od neodbytných komárov a inej hávedi, ale v priebehu dopoludnia sme pripravený na všetko, čo je nám súdené. Konečne ideme presondovať rieku, aby sme podrobnejšie vedeli, ako sa zmenil reliéf dna. Priemerná hĺbka na chytateľných miestach bola okolo troch metrov. Za bunkrom som našiel jamu hlbokú cez 4 m s miernym proti prúdom, kde voda skôr stála ako tiekla. Bolo to pre mňa vyzývajúce, že práve sem pôjde jedna z mojich vyvezených sumcovníc, napriek nameranej vzdialenosti cez sto metrov od tábora. Z tohto miesta som na minulej výprave zdolal zatiaľ môjho najväčšieho sumca. Druhá pôjde pred bunker. Jardovi sa zapáčilo jedno miesto nad naplaveným topoľom  proti prúdu a druhé miesto si vytýčil tesne pod topoľom v strede toku. Rieka Dyje je hraničná rieka, tak preto sa tu musí dodržiavať lovenie len do stredu toku, nakoľko rakúsky hospodár  je tam dosť aktívny a keď zistil, že sme sa tam utáborili, tak daný  úsek chodil kontrolovať aj niekoľko krát za deň. V prípade, že by ste uviazali trhačku o ich breh, tak tam mal pripravenú 5 m dlhú lieskovú palicu, na ktorej konci bol upevnený nožík a v okamihu by bol celý systém prerezaný. Radšej sme to ani nepokúšali. 

 

 

Ešte počas sondovania dna sme si všili, ako v prúde priamo pred naším táborom sa občas šplechne pekný kapor. Bolo to dobré znamenie na denné vyplnenie si času, kedy nebudeme loviť sumce. Preto hneď robíme masívne zakŕmenie kukuricou, repkou, žitom, granulami a samozrejme nechýbal ani boilies. Nástražné rybky – karasy, sa nám podarilo na priľahlom prítoku nachytať v krátkom čase, tak nám zostávalo ešte niekoľko hodín na pokus o ulovenie nejakého pekného riečneho kapríka. Nahadzujeme pod topoľ do dvoj metrovej hĺbky cca. 5 m od brehu, kde sa olova opierajú o piesočnú dunu pod vodou, takže ani prúd ich nijako veľmi neposúva. Prvý záber nás veľmi milo prekvapil a zároveň potešil, lebo prišiel v dosť krátkom čase od nahodenia. Prišiel na boilies sladkej arómy a to od bojovného kapríka 78 cm, čo bolo za dopoludňajšiu drinu pekná odmena. 

 

 

Do vyvážky máme na udici ešte niekoľko pekných kaprov, všetko v rozmedzí okolo plus mínus 80 cm, z čoho sme boli priam vo vytržení. Po oddychu pri kaprovaní nastáva trocha tej sumčiarskej driny - povyvážať všetky udice na určené miesta, čo vo dvojici na člne v dosť silnom prúde nie je žiadna maličkosť. Konečne sedíme na brehu usadení pohodlne v kreslách pozorujúc pohupujúce sa plaváky na vodnej hladine v pomaly zapadajúcom slnku za obzorom  a v očakávaní na razantný záber od nejakého statného fúzača. Hodiny ubiehajú, oči sa začínajú pomaly privierať a túžobný záber do polnoci neprichádza. Keď že tam nie je povolený nonstop lov, vyťahujeme systémy a ideme zalomiť do pripravených postelí. 

Ráno po vykonaní osobnej hygieny a výdatných raňajkách ideme opätovne masívne zakrmovať. To sa odráža počas dňa v premenených záberov od kaprov v počte 12 kusov. Všetko je ako cez kopirák z predošlého dňa - čo sa týka dĺžok rýb. Popri toho boli nejaké zábery od bojovných mrien a jalcov hlavatých, takže sme nemali čas ani veľmi vnímať to dusné horúce teplo, pred ktorým nám bol jedinou útechou slnečník, ktorý ponúkol trošku toho chladnejšieho tieňa. Opäť vyvážame, sadáme, čakáme, vyťahujeme a ideme spať – tiež ako cez kopirák z predošlej noci.  

Jardo nezáujem sumcov o našu nástrahu pripisuje práve prebiehajúcemu splnu, ktorý bol už pomaly ale isto na ústupe, a tak sme verili že ďalšia noc bude už o nejakom tom zábere. Deň prebehol ako ten predošlý, no zmena prišla v tom, že nevyvážame karasov, ale perlínov, ktoré sa nám podarilo nachytať priamo pod spadnutým topoľom. Takže sme nemuseli konečne nikam chodiť na nástražné ryby ako v predošlých dňoch. 

Opäť čakáme nedočkavo na prvého fúzača. O 21:30 hod. sme konečne zaregistrovali ohromné zalovenie sumca po plávajúcich kačkách popri brehu, čo nás prebralo z letargie, lebo zalovenie bolo ani nie dva metre od vyvezenej udice. Sedíme, pozeráme do vody a premýšľame, aký to bol asi kus, ktorý si dovolí zaútočiť po kačici. Vtom sa Jardovi ohla udica ako luk, trhačka sa utrhla a začína boj, kto z koho. Jardo zapretý celou váhou do udice a sumec využívajúci svoju váhu a vodný tok s prekážkami. Najskôr sa zdá, že sumec zostal niekde visieť, ale po niekoľkých sekundách sa dáva do pohybu dole prúdom, čo nám vyhovovalo, lebo tam bol voľný priestor na vylovenie. Minúty a čas nevnímame, len po chvíli vidíme za pomoci čelovky pri brehu vlniace sa telo pekného sumíka. Mocným úchopom ho beriem za papuľu, prenášam na podložku, kde zisťujeme jeho pravú mieru - a to 164 cm. Robíme nočné fotky a fúzač ide do svojho vodného živlu.

 

 

Do konca denného lovu sa nič už neudialo. Pomaly ale isto sťahujeme montáže a ideme si vystrieť unavené telo do postele. Počas noci som počul pár zalovení od bunkra, a tak skoro ráno sadáme do člna a idem to tam skúsiť ponúknuť fúzačovi za svitania. Je niečo po deviatej hodine, keď sa mi vyvezená udica spoza bunkra dva krát prudko ohla a trhačka sa utrhla. Štupeľ zmizol z dohľadu, pričom bolo vidieť, že šnúra smeruje do stredu toku, skôr až na druhú stranu rieky. Chytám udicu, prisekávam a po niekoľko minútovom boji mi sumec ostal visieť za zatáčkou na rakúskej strane. Sadáme do člna a ideme po neho. Štupeľ som zbadal na kraji brehu, tak pomaly vysadám z člna a namotávam. Vtom zbadám pekné robustné telo sumca, ktorý sa zamotal do hustej riasy rastúcej pri brehu. Jardovi podávam udicu a idem si po sumca, ktorý bol celkom bez pohybu. Vypínam hák z kútika, chytám ho za papuľu a nesiem do člna, kde ho jemno pokladám na podlahu. V tom prišlo to, na čo som vôbec nepomyslel. Sumec po položení do člna vyvinul takú nesmiernu energiu so svojím chvostom, že nabral z ničoho nič rýchlosť blesku. Narazil na zadné čelo člna a nabratá rýchlosť ho vymrštila z člna von. Nestihol som ani urobiť fotečku a sumík odhadom 160 cm zmizol vo svojej domovine bez zdokumentovania. Aj tak to bol neskutočný zážitok vidieť počas dňa záber, zdolávanie a aj šikovný útek prefíkanej ryby, čo tiež k rybačke patrí. 

Cez deň sa nám podarilo popri kaproch chytiť aj dvoch prekrásnych amurov, ktorí ani neviem odkiaľ museli zacítiť naše vnadenie. Občas sa venujem lovu amurov, ale nebol by som povedal, že v tak silnom prúde sa táto ryba objaví. 

Znova je pekný podvečer. Okolo 22:00 hod. má Jardo záber na činku uloženú nad topoľom proti prúdu. Započul z toho miesta silnejšie čľapnutie, ako keby od kapra a vtom sa cievka na navijaku rozbehla. Činka zmizla z vodnej hladiny a Jardo už prisekáva. Chvíľu bojuje, ryba sa dala na útek dole prúdom a smerovala k potopenému topoľu priamo pred nami. Kde aj onedlho uviazla. Sadám do člna, obchádzam topoľ, nakladám Jarda s udicou do člna a ideme v čiernej tme v ústrety uviaznutému sumcovi. Šnúra je kolmo pod nami a Jardo cíti, ako pomaly, ale isto niečo povoľuje a v tom mi šepoce: „Je to dobrý, jdeme ke břehu!“ Kde sa mu podarilo tohto sumíka aj zdolať. Opäť premeriavame rybu, ktorá mala 138 cm a vyhotovujeme nejaké to foto. Do konca lovného času zostáva už len niekoľko minút, keď sa mi rozozvučala rolnička na mojej udici, kde som na skúšku po prvý krát použil podvodný plavák a menšiu červenicu. Zasekávam rybu, ktorá sa dala na útek dole prúdom do voľného priestoru, a tak opäť nie je problém dostať ju po krátkom boji k brehu. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa pri brehu namiesto nejakého toho predátora vynorí statná hlava veľkého kapra, ktorý po chvíli končí v podberáku. Neviem či to bola náhoda, alebo ozaj nejaký rybojed, ale jeho 84 cm dĺžky hovorí za všetko. My máme opäť zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda.  

 

 

Ráno opäť vyvážam pod bunker s očakávaním, či sa tam ešte nejaký ten sumík neobjaví.  Niečo po ôsmej prichádza razantný záber, a tak máme o zábavu postarané. Sumca prisekávam a začínam pumpovať. Fúzač sa pomaly a isto približuje k svojmu lovcovi. Mám šťastie, že sa drží v strede toku, kde nie je žiadna prekážka. Tým mi stúpa šanca na jeho bezproblémové vylovenie. Po pár minútach je ryba tam, kde sme si ju nasmerovali a pripravený parťák vyťahuje predátora z vody, ukladá na podložku. Celý šťastný zisťujeme jeho mieru - krásnych 159 cm! 

 

 

Takže prevláda ohromná radosť nad tým, že sa nám po návrate na sútok podarilo znova okabátiť nejaké tie pekné, zdravé, bojovné a hlavne podľa mňa nikým pred nami chytené ryby, za ktorými sa sem niekedy ešte určite vyberiem. Dúfam, že ešte o nejaký ten centimeter do tej doby podrastú. Zhrnuté a podčiarknuté – vo dvojici sme mali 54 jázd na boilies, kde len 5  rýb malo pod 50 cm, inak väčšina bola okolo 80 cm, ďalej štyria sumci s mierami uvedenými v článku. Takže zmenená divoká rieka ani tento krát nesklamala.

„Petrov zdar“ 

Repka Peter - Trenčín