Kamaráta Laca z dlhých posedov pri vode neobišli športové zranenia, z ktorých sa dokázal rýchlo vylízať, ako zle zaseknutý sumec s háčikom v kútiku papule. Ako temperamentný a neposedný rybár, ktorý nevydrží len tak sedieť, alebo stáť a ničím sa nezaoberať aj počas lovu, utŕžil drobné poranenia. Narazený bok od ľadu, keď sa napriek varovaniam kolegom počas zimného lovu preboril v strede rybníka do ľadovej vody. Neprechladol hojným pričinením rybárskych kamarátov a ich zaručene zdravotným medicínam vo fľaškách zastrčenými vo vreckách. Boli aj drobné poranenia nezakrytej časti hlavy pri nahadzovaniach nástrahy nielen svojej, ale aj okolitých lovcov.

Medzi najvážnejšie patril výron v členku spôsobený preskakovaním ohníka v čase Jánskej rybačky. Po ňom jeho kamaráti od udíc robili taxikárov. Na starom detskom vozíku mal zabezpečený odvoz a dovoz k vode za mohutného pokriku: „Hor sa na ne!“. 

Z neúspešných rybačiek, ktorých bolo neúrekom, iba ak: „Počkajte nabudúce vy lenivé potvory !“

O čom nerád rozpráva, bolo zranenie tváre a strata dvoch zubov z výmeny názorov na pytliactvo s tlupou rybích mäsiarov. Na pytliactvo aj po tejto krvavej skutočnosti názor nezmenil. Už ako člen rybárskej stráže rád obetuje ďalšie vlastné zuby za umelé v ťažení proti rakovine našich zarybnených vôd. Dokonca absolvoval kurz na osvojenie si hmatov, chmatov, úderov a sebaobrany.

Ale ako sa hovorí: „Nešťastie nechodí po rybách, ale rybároch,“ postihol ho v čase vrcholiacej lovnej sezóny ešte jeden zdravotný neduh. Od prudkých hodov a vláčení nástrahy vypovedal službu lakeť pravej ruky. Bolel aj keď potriasol ľuďom ruku, dvíhal pohár atď. Tiež v noci po pár hodinách spánku pri otočení v posteli...

Dlho váhal, či má navštíviť lekára, pretože bolesť neutíchala. Po použití studenej a teplej vody a mastí na boľavý lakeť, ktoré sa usmievali z televíznej obrazovky „ako jediné proti bolesti“, dostal koprivku.

Lekárovi napokon išiel. Diagnóza znela – tenisový lakeť. Čo nie je zápal, ale iba kŕč svalstva a šľachy, ktorá ťahá za nervy v lakti. Keď lekárovi oponoval, že tenis hral pred viac ako tridsiatimi rokmi, ten zmenil diagnózu na „oštepársky alebo golfový lakeť“! Nakoniec lekár - odborník zapísal novo objavenú diagnózu „rybársky lakeť“! K tomu odporúčanie držať lakeť v pokoji, podľa možnosti zavesený na šnúrke a cvičiť cviky podľa obsiahnuté v brožúre „Strečingové cvičenia“, ktoré sa náramne podobali tým, ktoré robil pred každým nahodením v zime. No najmä prestať sa zaoberať skutočnými príčinami a spúšťačom bolesti. To už bolo veľa. Má v najlepšom čase, keď ryby nemajú dovolenku, prestať máčať udice? Nie! K rybníku začal chodiť skoro ráno a skúšal nahadzovať ľavou rukou. Postupne poctivo očesal listy stromov okolo celého rybníka a obvešal konáre dvomi škatuľkami háčikov, ale bol z neho obstojný ľavák. 

 

 

Od kamarátov dostal prezývku – Ľavoboček. Neurážal sa, pretože mal črty ako od mamy i od otca. Od otca aj lásku k voľnému pohybu v prírode a lovu rýb...

 

Jedného skorého rána hoci sa nad vodou prevaľovala hustá hmla po nočnom daždi, nahodil udice a navijakom prehodeným na pravú stranu. Ako mal vo zvyku odišiel od udíc a prechádzal sa po mokrej tráve. Ticho prerušila rýchla morzeovka signalizátora. Plavák bezradne menil polohu a ponáral sa. Prískokmi skočil k udici a zasekol. Nasledoval asi desaťminútový klasický boj ryby o holú existenciu a česť lovca. Ľavou rukou držal napnutú udicu a pravou šikovne podberákom načieral do vody pre krásneho kapríka s dĺžkou od prstov po lakeť. Bolesť v lakti počas boja s rybou odišla ako hmla, ktorú rozpustili slnečné lúče. Pomyslel na lekára, ktorému poskytne informáciu o novej špeciálnej liečbe – o rybačke, medicíne starej ako je ľudstvo samo.

 

„Na rybačku niet iného lieku - ako ďalšia rybačka!“

 

Text: Jozef Rozbora