Mnohí nevieme o svojich predkoch prakticky nič. Preto pri debatách pri vode najviac odznieva diskusia o lenivosti rýb, neschopnosti vrchnosti a ako inak - o nežnom pohlaví. Nemám v rode významných šľachtických predkom, alebo aspoň ich potomkov z druhej udice?, vírilo jeho hlavou. Rozhodol sa. Vyhľadá ich a pochváli sa ostatným pri rybníku a možno sa bude môcť titulovať: „Moje Blahorodie alebo Fon!“

Začiatky hľadanie boli ťažké. Prababka na svojho muža, ktorý bol dávno na rybárskom odpočinku tam „Hore“, iba nadávala, aký to bol pijan! Vody sa vraj napil iba raz, to keď vypadol z člna pri ťahaní rybami obťažkanej siete s krvou naloženou v slivovici tak, že ryby po jeho dopade do vody začali plávať hore bruchami. Chceli dať spopolniť, ale báli sa, že by horel tri dni. A tak na náhrobku má nápis: „Pre ryby žil som, vodu nikdy nepil som!“ Jeden predok bol jasný... 

Cesta poznania predkov nezačala dobre. Preto odložené čierne peniaze utŕžené za ryby nad stanovený počet obetoval odborníkom - akýmsi gene... genealógom. V našej reči povedané študiózom, čo skúmajú život našich predkov. Poradil sa s jedným profesorom, ktorý chodil na ryby do ich revíru. Nevadí, že pracoval na Akadémii, kde skúmal pestovanie geneticky upravených potravín tak hlboko, že mu lekári predpísali rybačku, aby neskončil v cele zo špagátu. Už čiastočne vyliečený mu poradil spísať si mená predkov a podmastiť matrikárku, ktorá rada biele mäsko. Pani z matriky za poltucet rýb, ktoré kúpil v obchode, pustila šupiny a otvorila zaprášenú matriku. Nepriznal sa, kde ich kupoval, ale povedal, že ich ulovil priamo v rybníku, do ktorého vraj dovážajú vodu z čistého prameňa a rybári musia mať zdravotný preukaz. Z výpiskami jeho cesta viedla do ešte zaprášenejšieho archívu. Tu mu diétna dievčina farby a kriviek rachitickej belice vystavila šek, zatvorila dvere s poznámkou, že ide počas trojhodinovej prestávky na obed ku kaderníčke. Šek za službu, aby to bolo bezbolestné uhradil platobnou kartou ktorá, zostala chudá ako kapor v marci.

Odpoveď prišla poštou. Dva kilogramy popísaného papiera s akýmsi stromom s menami predkov od kolena spred viac ako päťsto rokov. Pri čítaní výsledku skúmania musel využiť  stodolu, kde počas chovu ešte koní so štyrmi nohami sušili seno. A v úrodné roky aj ryby... Čiže v súčasnosti kone pod kapotou spočívajú v garáži a sušené ryby vidia iba tak v TV a receptoch z rýb pod názvom suši. Sústredil sa iba na predkov, ktorí mali čo do činenia s lovom rýb

Pra, pra ... strýko Samuel ešte za povstania proti Turkom sa vyznačoval šikovnosťou potápania tak, že ryby lovil priamo od vodou a obratne ich vyhadzoval na breh. Len na brehu nesmel byť porybný s bičiskom dlhým ako dnešné udice. Bol! A strýko Samo po vynorení dostal nakladačku ako turecký paša a musel emigrovať na Južnú zem. Tu sa priženil do rodiny, členovia ktorej na pravom brehu Dunaja už stáročia boli známi ako pytliaci v anonymite. Meno si zmenil na Halász. Prvej narodenej dcére dali meno Gizela. Tá sa osvedčila ako chýrna kuchárka na hrade, ktorý ako obrátený stôl sa hrdo díval do vĺn rieky Duna. Gizka ako slobodné dievča sa vyznamenala najmä varením ostrej rybacej polievky, ktorá zo starého kráľa z hradu na dve hodiny urobila mladíkom. Polievka bola pomenovaná  podľa nej - polievka slečny Halászovej, skrátene halázslé.

Ďalší predok, povolaním zvonár, vynikol vynálezom na využitie zvona pri love rýb. Zvon z kostolnej veže priviazali na laná, položili cez tri zoťaté jedle cez rybník a vynálezca pod zvonom, kde mal mať dostatok vzduchu pod hladinou na úspešný lov. Ale laná navlhli, povolili a zo zvonára rybára dva týždne dostávali vodu aj pomocou pijavíc. Následky zostali v podobe absolútnej hluchoty a on sa musel rozlúčiť so zvonením. Na dožitie v pokoji mohol robil strážcu rybníkov na potechu pytliakov, ktorí mohli hulákaním upozorniť kolegov že prichádza na kontrolu.

Málo úspešný bolo aj jeho v poradí šiesty syn Vratko. Ten sa preslávil výdržou plávania pod vodou bez nadýchnutia sa. A popri tom stačil do siete na pleci lapať ryby, ktoré zostávali bez pohnutia nad tým, čo to pláva medzi nimi. Treba povedať, že jeho výzor tváre s fúzami po pás pripomínal statného trofejného sumca. V službách Márie Terézie zakotvil až v Itálii, odkiaľ v rieke Pád doplával až do mora. A ako vieme more má vodu slanú a tým aj ťažšiu ako sladká a skončil v sieťach morských rybárov a následne v pojazdnom cirkuse ako rarita. Neznámy fúzatý sladkovodný živočích bez zaradenia k známym druhom cicavcom. Cirkus počas plavby do Ameriky prišiel o fúzatého Vratka, ktorý využil svoje plavecké vlohy a doplával domov.

V prvej svetovej praprastrýko Vendelín po narukovaní dostal miesto v čate stavajúcej mosty. Na prípravu miesta pre mosty hojne využívali vynález pána Nobela. Také malé ikry, ktoré po zapálení trieskali a rozbíjali aj skaly. Vendo ich však s obľubou hádzal do rybníkov a o zdravú a výdatnú stravu v regimente nebola núdza. Dostal aj vyznamenanie a po odchode z boja z dôvodu chýbajúcej pravej nohy aj trafiku, kde okrem tabaku predával aj časopisy pre rybárov.

Výpočet predkov, ktorí mali čo dočinenia s rybami končil. Venco nebol rád, pretože s tým, čo sa o nich dozvedel, nebolo vhodné prezentovať sa pred kamarátmi pri vode. Radšej mlčal ako ryba.

 

„Mám rád ľudí, ale ryby sú mi milšie!“

 

Text: Jozef  Rozbora