„V ten tmavý večer sa s Gustom prikrádame lesom smerom k rybníku a zrazu vidíme oheň v mieste, kde majú poľovníci chatku. Niekto už zo spoločensky unavených poľovníkov uvidel, že diviaci utiekli z obory. Vnikla do nich nevídaná energia, chytali sa svojich pušiek a behom smerujú k nám dvom. Skutočne som si pripadal ako kanec, ktorému ide o život a čakal som, kedy sa mi do zadku zaryje guľka. V tom predo mnou počujem vrčanie a niečo ma strhlo na zem, keď sa vlasec jednej udice pri mojom úteku zachytil o strom a odmotával sa z navijaka. To bolo to vrčanie a keď s urobila slučka a silná osemdesiatka ma švihla na zem. Bol som úplne hotový! Snažil som sa vlasec pretrhnúť, šklbal som ním spolu s vetvou, kde bol zachytený. Povolil až keď som si ho uviazal okolo pása a rozbehol sa dolu po stráni. V tom sa pretrhol a ja som už nebežal, ale letel a pristál v diviakmi rozrytom bahne. Určite som vyzeral na ich podobu. Kolega Gusto, tiež čierny lovec, so slabou prostatou od bezúspešného vysedávania pri vode skončil s deravými nohavicami v metrovej žihľave.

 

Po nebi plují tmavé mraky a začíná se smrákat.

 

Obaja sme konečne ukrytí vo vysokej tráve zasadli pri zakázanej vode, aby sme sa obriadili a nahodili. Tma bola taká, že som nedovidel na udicu. Len veľký papier preložený na vlasci oznamoval jej polohu. Pozeral som do tmy. 

Teraz! Pod ohnutou udicou so cítil strašlivú silu. Vlasec sa odvíjal cez brzdu a niekde v tme prerezával vodu. Tak ma konečne navštívil sumec! Už nie dorastenec, ale urastený a sebavedomý chlapík. Nebral ma na vedomie a bežal si po dne. Ja som nevidel kam! Snažím sa ho držať, ale nejde to - ako by mala vlasec namotaný atómová ponorka na zábradlí. Po chvíli  spanilej jazdy som prišiel o koncovku.

 

Gusto tiež nemal väčšie šťastie. Akási malá biela rybka samovrah sa chytila presne za papuľku, ale pri jej vyťahovaní sa vymrštilo z vody šťučie torpédo, uchmatlo rybku a začalo kerovať späť na svoj palpost s pískaním ako delfín pri echolokácii. O slovo sa hlásila panika. Chvel som sa ako malý psík počas bujarej silvestrovskej noci a hľadal v tráve zabudnutý podberák. Nebol potrebný, pretože torpédo zmizlo v tmavej vode. A to sme si pred rybačkou hovorili, že si ideme psychicky oddýchnuť. S nadávkami balíme a chystáme sa na odchod.

 

Začalo vychádzať slnko a s ním prichádza usmiaty rybár: „Tak ako, chlapi. Určite v noci  brali ako besné po tých dvoch rokoch zákazu chytania. Od včera je v tejto vode chytať povolené!“  a začal rozkladať svoje náradie. Ako sa patrí slušne sme odpovedali, že zábery boli, ale bez poriadneho úlovku, pretože my dvaja trofejné ryby púšťame späť. Na jeho otázku prečo sme zablatení aj na tvárach sme sebavedome dali odpoveď: „ To je nový trend v maskovaní lovcov, aby sme zostali pre bojové ryby neviditeľní!“ Neklamali sme, pretože ten sumec a šťuka boli určite trofejné a pre nás poctivých rybárov aj zakázané...“

 

„Ak sa niekto vyjadrí, že smrdíte rybacinou, vedzte, že prehovoril nevzdelanec!“

 

Text a foto: Jozef  ROZBORA