Aj náš zelený hrdina pobýval tam, kde sa voda liala a brehy sa do nej sypali. Vo vode bolo aj množstvo malých i veľkých rýb a na brehoch ešte viac rybárov. Počúval pozorne, čo si hovoria medzi sebou. Ako nachytať čo najviac a najväčších šupinatých krásavíc. Aj o sebe počul rozprávať najmä od tých, čo nemali šťastie v love a vinu zvaľovali na neho. Ako sa mení na vodného tvora a sťahuje chtivé dievky do vody. Keby sa vedel smiať, hladina by sa zdvihla a zatopila rečníkov - klamárov. Neznášal ich „darčeky“ v podobe umelých a sklenených fľašiek, ktoré rybári hádzali do vody. 

Poťahoval si bradu a rozmýšľal, ako pomôcť svojim susedkám z vodnej ríše pred chamtivosťou lovcov s udicami a sieťami. Za splnu Mesiaca je voda nepokojná, i tvory v nej. Spôsobuje to sám Mesiac a iné nebeské telesá, ktoré sú tak vzdialené od nás, že ich svetlo je už len odraz vo vode. Vtedy naťahoval svoje dlhé ruky a poťahoval za šnúrky vedúce od akýchsi palíc k metajúcim sa červíkom a zaveseným rybkám - boli tam ako prádlo na sušenie. Radoval sa tomu, ako bezhlavo rybári skáču k paliciam, ozlomkrky krútia akýmisi verklíkmi a šťavnato z úst vypúšťajú nadávky, za ktoré sa červenica ešte viac sfarbila.

Ale radoval sa čoraz menej. Nie iba pre to, že mal rôčkov viac ako tri generácie nadávajúcich lovcov, ale pre hučiace železné obludy, ktoré do vody sypali veľké kamene. Nevedel, prečo ničia tú vodnú a podvodnú nádheru. Aj rybiek sa mu uľútostilo, ktorým zmenšovali ich priestor na život. Dlho premýšľal, čo urobiť. Až raz v hustej tme, keď mali oceľové ozruty papule a svietiace oči zatvorené, napustil do ich útrob kalnej vody s bahnom a ostrým kameňom rozrezal ich gumové nožiská. Spokojne odišiel dospať zostatok namáhavej noci.

Ráno bolo ticho. Iba z košiara oblúd začul nadávky ich kočišov so zamastenými čiapkami na hlavách, že im niekto dochrámal paripy. Potešil sa, ale nie nadlho. Okolo poludnia zavýjajúce príšery plné skál znovu vyprázdňovali svoje bruchá, ako keď mama ryba kladie budúce potomstvo do lona vody. 

Večer sa rozhodol. Všetky ryby a raky naložil do sietí, ktoré za viac ako tristo rokov ukoristil lovcom a preniesol ich o veľký kus ďalej, kde voda ešte nepocítila zásah toho, ktorý sa homo sapiens dáva volať. Bol spokojný. Už môže odísť na zaslúžený odpočinok. Ale do kedy bude odpočívať? Nebude treba znova využiť siete na ďalšie sťahovania za lepším životom?

 

 

Iba ryba, ktorej zachrániš život, Ti šťastie prinesie!

 

Text a ilustrační foto: Jozef  ROZBORA