Trasúce nahodenia

Niekoľko dní po okrúhlom jubileu som spoznal ešte nepoznané pocity. Začal som sa cítiť opotrebovaný. Na niektoré aktivity vyčerpaný. Keď som si premietol film doterajšieho môjho života, som zistil, že ide o obyčajný príbeh muža, ktorý strávil doterajší život väčšinou vysedávaním s udicami pri vode. 

Dokonca som sa pristihol, že v rybárskych časopisoch a webových stránkach (okrem iného) vyhľadávam, aké ročníky uvádzajú v smútočných oznámeniach. A zatajujem dych, koľko mladších ako ja dostalo priestor na oznam, že stredný vek už majú definitívne za sebou. Niektorí z nich dokonca napísali svoje curriculum vitae, aby sa prítomní na smútočnom akte na ich počesť  až teraz dozvedeli, akí boli poctiví rybári, zodpovední a nenahraditeľní zamestnanci, manželia a otcovia. 

Časom som pocítil, že mi mizne pulz, v okolí žalúdka mám chvenie, ďalej tlak a hučanie v hlave. Rozhodol som sa! Pôjdem k lekárom, ktorí doteraz boli cez poisťovňu platení i za výkony, ktoré  na mne neuskutočnili!

Ku ktorému? Tomu, čo spolu chodievame na rybárske preteky pred zahájením sezóny? Nie, vykecal by to ostatným kolegom – rybárom, a ja by som sa stal terčom ich vtipov. Ísť Jurajovi, ktorý je v rybárskej obci známy pytliak pod menom „Džek rozparovač“?  Nie! Len žiadny známy doktor! Sadnúť si na lavičku v poliklinike podľa miesta bydliska a čakať.

V čakárni som si pozrel časopisy s veľkými obrázkami srdca, žalúdka, pečienky... Až som pocítil  tlaky a bolesť vo všetkých mojich vnútorných orgánoch. 

Do ordinácie som vošiel s vypätím všetkých síl. Vyzliekať som sa začal po rozkaze sestry - od spodnej časti tela. To som nemal! Dostalo sa mi výčitky, či som prvýkrát u lekára, že nakázala iba do pol tela. Do ktorej nepovedala. Nevedela, že som novic. Zostala mi zima od otvoreného okna a veliteľského hlasu sestry, ktorá vyzerala ako svalnatý rybár, ktorý s úsmevom vyťahuje trofejného sumca z vody. 

Pani Rybárová a iní...

„Poďte ďalej, pán Jožko“, ozval sa nežný hlások spoza otvorených dverí. Nesmelo vchádzam, hanbiac sa za svoju „polonahotu“. Oproti dverám pod oblokom veľký kvetináč plný kvetov. Nad kvitnúcou ružovou orchideou sa skláňa majiteľka nežného hlásku. Vlasy, farby, našpúlené ústa ako júnová belica. Jej ruka zostala o niečo dlhšie v mojej pravici ako vyžadujú dobré mravy, bola mäkká a poddajná. Oči, nevädze v zrelom obilí! Na menovke, pripnutej na blúzke čítam: „MUDr. Danica Rybárová.“ Aj to meno utešené...

Usadila ma oproti sebe a vyzvala, aby som kľudne povedal, čo mi schádza okrem toho podstatného - peňazí. To rozptýlilo moje počiatočné obavy. Povedal som všetko. Ba aj viac! Aj o tom, ako často ráno nemôžem vstať z postele bez niekoľko sekundovej prípravy. A bojím sa, aby ma nestiahla desať kilová štuka do vody. S blahosklonným úsmevom ťukala do klávesnice PC a z času na čas pozrela na mňa, či to myslím vážne. Po mojom monológu som prešiel do jej teraz už pevných a ráznych rúk. Po priložení prstov na moje zápästie tento úkon zopakovala viackrát. Jedenkrát požiadala sestru o jej hodinky. S jej Doxami zrejme nebolo niečo v poriadku. Nechýbalo skutočne veľa, aby som svojmu organizmu nedal úplnú výpoveď. Ešte pošteklenie  brucha, hlavy, lýtkových svalov a prepísanie radu ďalších odborných vyšetrení. Cez jej plece som zahliadol poznámku – obezita! 

Väčšinu vyšetrení bolo nutné vykonať skoro ráno - bez jedla a pitia. Už na prvú kontrolu krvi som sa dostavil taký slabý, že som sestre nedokázal povedať požadované údaje. Po odbere som blúdil po nemocnici a márne hľadal rentgen. Za čas hľadania som kúpil od počerných predavačov sadu zaručene „kvalitných“ filetovacích nožov. 

Svieži, sýty a vyspaný lekár, ktorý fotiaci stroj obsluhoval, mi naviac zakázal dýchať.  Keď prístrojom prudko trhol, spadol som z podstavca. Zdravím kypiaci lekár a sestra ma dali opäť spoločne do správnej polohy. To nemali! Videl som svoje telo! Nebol to pekný pohľad. Chrbtica pokrivená, vnútornosti obnosené, ako by ich niekto nosil predo mnou. Taký mizerný program som na žiadnej obrazovke dlho nevidel. Po výzve lekára, aby som sa obliekol, odišiel som do šatne šuchtavými krokmi so strachom, aby sa vo mne niečo nerozbilo.

V ordinácii lekár usporiadal výstavu obrázkov. Môj komentoval s latinskými výrazmi, z ktorých som vyrozumel, že ma odporúča do starostlivosti iným odborníkom. 

U ďalšieho, už neviem, akej špecializácie sa uskutočnil celkom zaujímavý dialóg. 

„Pán doktor, mám aj sklerózu?“ 

„A odkedy?“ 

„Čo odkedy...“ 

Na moju ďalšiu otázku: „Čo je na sklerózu najlepšie?“ 

Odpovedal, že si mám robiť veľké dlhy pri nákupe rybárskej výbavy. A radil mi viac pohybu a nefajčiť! Hoci nafajčím... 

Čo so to vlastne chcel písať? Jaj, o srdečných záležitostiach. Teda v skratke o chorobe, ktorú sami pociťujete striedmo. Ale lekári o nej už vedia, ale vy ešte nie. Akoby moje srdce išlo na vandrovku. Za ospravedlnenie mi nech slúži ľahká skleróza, o ktorej som do poznania stupňa prejavu u lekára ani nevedel. 

Šmýka sa...

Zauzlené vlasce

Pozývajúci telegram bol stručný: „Dostavte sa na hospitalizáciu do ... nemocnice, dňa..., zoberte si so sebou..., najmä však osobné doklady.“ Telegram v okruhu mojich kamarátov rybárov vyvolal dojem, ako keby som absolvovať výlet na planétu, kde žijú iba ryby. Snažili sa ma povzbudiť, že poznajú ďalších známych, ktorí si pobyt v nemocničnom zariadení pochvaľovali. Jeden dokonca napísal o tom krátku a úspešnú literárnu novelu. Nepovedali však, že onen pacient je šéfredaktorom novín, ktorých majiteľom je jeho svokor.

Budova nemocnice umiestnená vysoko nad mestom a svojou bielou farbou bila každému do očí. Sklo, sklo a zase sklo. Medzi tým natlačený hliník a škatule od klimatizácie, ktoré pripomínajú hniezda dravcov na nedostupných bralách. Nemal som halucinácie. Aj dravé vtáky zrejme sídlili na najvyšších poschodiach. Neboli to kormorány? Už si presne nespomínam, ale spúšťali sa strmhlav ako na bezmocnú rybiu korisť.

Na pred prijímacej izbe nás bolo dvanásť. Každý v inom oblečení. Oblečenia na spanie, 

sklenené nádobky s vlastnou, ešte ospalou krvou. A už to išlo! Vyšetrenia, skúmania z vonku i vnútra, otváranie telových otvorov. Nevrátili ma na spoločnú izbu. Dostal som posteľ v spoločnosti ďalších piatich adeptov ležiacich v polkruhu oddelených od seba bielou stenou. Sestra, tiež v bielom, sedela oproti nám na vyvýšenom mieste a sledovala šesť malých obrazoviek. Neviem čo zaujímavé práve dávali, ale podľa jej reakcie niečo vážne, pretože často volala službukonajúcich lekárov, aby neprišli o nič podstatné.

Verdikt bol neúprosný. Vraj mi treba posilniť srdečnú pumpu nabitou batériou. Čo? Mne, športovému rybárovi a zarytému odporcovi fajčenia? Zrejme došlo k omylu, zamenili zdravotné karty s pacientom, ktorého farba tváre pripomínala kapra v rozklade. Nápravu vyriešil vedúci, ktorého oslovovali pán primár. Pozval mňa na rozhovor do kabinetu. Steny boli polepené  pochvalnými uznaniami v cudzích rečiach. Podľa toho, ale i podľa spôsobu argumentácie uvedeného zákroku na mne bol určite kapacita.

Baterka bola vymenená, môžem začať nový život. Najťažšia bola noc pred tým. Tie sny!

Ako inak, o prvom jarnom rybárskom preteku...

Preteky

Zapísal som sa medzi poslednými účastníkmi. V hlúčiku účastníkov som zazrel jedného, ktorý vyzeral, akoby dostal na preteky priepustku z kriminálu. Oddrapené rukávy, morskými príšerami potetované bicepsy pripravené trhať najhrubšie vlasce. Vyholená lebka s kefou nakrátko ostrihaných vlasov úplne hore. Na bezkrkom krku obrovský prívesok sumca a trup nabitý skrytou energiou. Nuž, od neho by som  nechcel teda dostať po papuli. Mohlo by byť posledné v živote.

Počasie bolo ako keby meteorológ, ktorý ho predpovedal, mal zimnicu. Takmer ideálne počasie na rybačku! Vietor, dážď, zima. Všímam si okolostojacich, ako prudko stúpol počet tých skôr narodených. 

Štart. Idem na to! Rozcvičku - presnejšie zakŕmenie lovného miesta - som asi prehnal. Pretože po prvých nahodeniach ma telo páli ako Alpa na kocke cukru. Tak toto ma serie! Takto pohnojiť rozcvičku. Ale ten starší kolega mi povedal, že ťažko v rozcvičke, ľahko na pretekoch. Snažím sa nahadzovať ako čiperný dôchodca predo mnou. Pred stanoveným časom pretekov začínajú moje pohyby ochabovať.  Otváram ústa ako jalec na slnku, ale nevzdávam to.

Môj kardiostimulátor má tiež vybité baterky. Naprd kombinácia! Idem na doraz. Vyťahujem udicu z vody a balím veci. Určite som nevyhral.

Strašne by som sa kamsi zvalil, ale skúsim to rozchodiť. Oči a končatiny mám dokonale ochabnuté, lebo nevidím, ako mi kamarát ide v ústrety a podáva osvedčenú medicínu zo sliviek. Kde sa hrabú nemocničné preparáty!

Po požití povoleného dopingu začínam vnímať okolie. Ešte pred tým tombola. Neviem čím to je, ale vedel som, že moje štartovné číslo nevylosujú. Stalo sa. Nemám starosť čo s novým podberákom, keď ryby už dlhší kašlú na moje návnady. Tombola patrí k najlepšiemu, čo účastníkov  čaká. Aj slogan: „U nás vyhrávajú všetci!“, platí. Podberák vyhrala (ako z módneho časopisu oblečená) rybárka, ktorá si zaplatila štartovné, ale pre zlé počasie radšej klebetila v bufete. 

„Pán Jožko, vstávajte, bude vizita! “ budí ma zo sna víla v bielom. Aj jaj. Veď som po nasadení baterky v nemocnici a nie na pretekoch. Nič to. Budem ešte pretekať!

Jozef  ROZBORA