Včera však prišiel deň D, kedy som vytušil príležitosť a vyrazil som k vode. Poskladal som výbavu do kufra auta a hurá smer Petržalka (najväčšie Bratislavské sídlisko). Môj cieľ bol Veľký Draždiak, keďže na menších jazerách je stále vrstva ľadu. 

Keď som prišiel k vode, zistil som, že moja zásoba malých hnojákov vlastnej produkcie ostala v kuchyni na stole. Ostávalo mi len dúfať, že sa dostanem domov skôr ako manželka. Ale nemrzelo ma ani tak to, že ich nájde ona, ako to, že mi chýbali vo výbave. No nič to, nevadí, som predsa majster v improvizácii. Vezmem misku, znaleckým pohľadom odmeriam vhodné množstvo krmiva, pridám trochu kukurice, zamiešam, pridám vodu a čo to? Moje bohaté skúsenosti začiatočníka sa opäť prejavili a krmivo je mokré a lepivé. Vyzerá však celkom rozpadavo a tak naberám prvé kŕmitko. Omyl neskúseného feedristu číslo dva bol, že som kŕmitko riadne napechoval, aby som na dno dopravil ideálne množstvo krmiva. Že to nebolo správne som pochopil v momente, kedy som na breh dotiahol takmer rovnako plné kŕmitko, ako som ho tam hodil. Pár pokusmi pri brehu sa ukázalo, že do krmiva je nutné dosypať suché zložky. Tento krát je konzistencia výborná, ale ešte netuším, čo budem s toľkým množstvom teraz v zime robiť.

 

 

Tvárim s ako najskúsenejší rybár na svete, veď okolo celého rybníka nesedí žiaden iný blázon, iba po chodníčku za mojím chrbtom sa občas prejde nejaká sympatická mamička – čakateľka, ktorá je „zavretá“ v neďalekej nemocnici na Antolskej. Sem tam sa ukáže párik nejakých dôchodcov, alebo športovec, ktorý robí kolečká okolo jazera.

K popisovaniu rybárskych výkonov som sa zatiaľ moc nedostal, ale nie je to dôležité, naozaj nie je k čomu sa moc vyjadrovať. Jednu feederku mám nahodenú s medovou kukuričkou, priebežná montáž, druhé tiež na priebežku, ale mám tam 10mm plávajúce boilies a samozrejme malé háčiky.

Živá zložka žiadna. Kostniaky nemali v žiadnom zo štyroch obchodov, ktoré som dnes navštívil a hnojáky ležia – veď viete kde. Podstatné je, že ani jedna špička sa nezachveje.

 

 

 

No a dostávam sa konečne k nadpisu tohto môjho príspevku.

Zrazu sa jeden z prechádzajúcich sa pánov pristaví. Tvrdí, že je tiež dlhé roky rybár a tak sa začneme baviť. Skúšam vytiahnuť z neho finty „starých harcovníkov“ ale po pravde povedané, tento pán nevie o rybách skoro nič. Teda okrem svojho jediného spôsobu – klasická položená, hádzanie až za horizont a ryba sa musí poriadne zažrať, aby nepadala z háčika. Tu som celkom stratil záujem o komunikáciu, ale pánko bol neodbytný.

Zachránila ma zohnutá špička na prúte s plávajúcim boilies a po krátkej zdolávačke bol pri brehu kaprík – odhadom 30cm. Ani som ho nebral do ruky a rýchlo som ho ešte vo vode odháčkoval, na čo ma pán skoro hodil do vody s výčitkou, prečo som ho pustil?

Hovorím, veď ten kaprík ani nemal mieru. Pánko otrasený spustil, že keď som ho nechcel ja, že si ho mohol zobrať on a že predsa každá ryba na palici sa počíta a najlepšia ryba je v mrazáku a on akurát minulý týždeň dojedol poslednú. Pochopil som, že je to klasický mäsiar, ktorý zapytluje každú šupinu.

Nie som žiaden puritán a slepý vyznávač športu chyť a pusť. Keď mám na rybu chuť, tak si ju tiež vezmem, ale v žiadnom prípade ryby nemrazím a 95% mojich minuloročných úlovkov čaká na svoje ďalšie ulovenie.

Dôchodca stále mlel a mlel. Aby som sa ho zbavil, povedal som mu, že ja i tak všetky ryby púšťam. Tých 5% som mu s kľudom angličana zatajil. Pán začal mať divný tik v oku a okolo huby sa mu začala tvoriť pena. Chopil som sa príležitosti a začal som mu rýchlo vymenovávať zoznam úlovkov, čo som kedy chytil a pustil. Pomaly prestával bľabotať a už len divne pozeral a chrčal. Keď som zaklincoval svoje úlovky výpočtom pustených sumcov, vykríkol že to sa predsa nesmie a ako som si to mohol dovoliť, keď on ešte nikdy v živote sumca nechytil, že on jednoducho to šťastie nikdy nemal a to chodí na ryby vyše 50 rokov. S výkrikmi, „prečo?“ a „je to blázon!“ sa rozbehol smerom k vyššie spomínanej Antolskej, kde okrem iného majú aj celkom slušné psychiatrické oddelenie.

Po jeho odchode, alebo skôr úteku sa už žiadna zo špičiek nepohla. Vypršal môj voľný čas a ja som sa pobral domov.

Moja dnešná rybačka ešte mala drobnú dohru, ktorú spôsobila opäť moja neskúsenosť. Ako som vyššie spomenul, mal som zarobeného viac krmiva, ako som potreboval. Keďže mrazák mám relatívne malý a v najbližších dňoch sa nechystám na podobnú výpravu a tiež mi bolo ľúto 1,5l krmiva vysypať ku brehu pre labute, kačky a inú háveď, spravil som doma pokus o usušenie krmiva. 

Pre budúcnosť však neradím nikomu robiť tento úkon v prítomnosti manželiek. Krmivo som rozložil do rovnomernej vrstvy na plech a šup s ním do teplovzdušnej rúry na 50-60°C. Síce preschlo krásne, ale rovnako krásne to „prevoňalo“ celý byt a v takýchto chvíľach sa aj tolerantná manželka mení na intolerantnú beštiu s chuťou polámať všetky prúty.

Poznámka na záver. 

Ako som za krátky čas svojej rybárskej kariéry pochopil, každý rybár musí byť tak trochu klamár, inak by takmer nikto nemohol chytiť 20kg kapra. Tak aj ja som si niektoré detaily ohľadom peny u huby a divnému tiku v pravom oku vymyslel. Rovnako som si samozrejme vymyslel aj intolerantnú beštiu v podaní mojej manželky. Reálne som len trochu dostal znadané, čo to zas stváram.

 

 

 

Základ môjho príbehu je však pravdivý, pánko bol naozaj nešťastný z toho, že som rybe daroval slobodu.

Na záver vám všetkým želám, aby ste sa s podobnými problémami stretávali pri vode čo najmenej, lebo ako znie text jednej pesničky folkovej kapely Rolničky: „Vraví sa, že s vekom, rozum príde k nám. Ako to však býva, občas príde vek aj sám“.

 

Petrov zdar

Lunimus