Lenže ... to som ešte netušil, že manželka sa dnes vôbec, ale vôbec necíti dobre. S najmenším strávila celý deň behaním po doktoroch, síce len bežné „drobnosti“ ale Jarko (2 r) celý deň nespal. Kombinácia ako stvorená pre výlet opusteného tatinka troch detí, ktorý ich berie sám na rodinný výlet, ale nesťažujem si (zatiaľ) pretože s deckami takto občas vybehneme na prechádzku a sme na to zvyknutí. Lenže v takomto prípade rozhodne nie je vhodné, aby sme šli na relatívne nebezpečné miesta.
Ale čo sa dá robiť, chceme chytať ryby, tak niečo snáď prežijeme. K vode sa dostávame v 16:15 – čas je podstatný len do tej miery, že vo februári je u nás čas denného lovu stanovaný len do 17:00.

 

Nevadí a rozbaľujeme udice. Odborne prevliekam vlasec cez všetky oká, aby som po naviazaní celej zostavy zistil, že som ho dal tak ideálne, že pri sklopení navijáku ide stále mimo preklápač a teda musím všetko rozobrať a nanovo.
Deti sú nervózne, už by chceli chytiť svoju prvú rybu a tak začíname jednoduchšími vecami – Janke (6 r) rozbaľujem bič a Kubkovi (9 r) sa podarilo vymyslieť geniálnu hru na zabavenie Jarka – behanie dole kopcom, kde sa človek snaží zastaviť čo najbližšie k brehu. Ešte že ráno pršalo, všade naokolo je blato - Jarko zakopáva a padá na zem skôr, ako skočí hlavičku do vody.


Konečne je chvíľka kľudu, beriem do ruky krmivo a trochu ho nahadzujem na miesto zamýšľaného lovu. Kubko dostáva druhý skvelý nápad, ako zabaviť dvojročného bračeka – podáva mu do ruky pár kameňov. Jarko, i keď má len dva roky, má dvoch starších súrodencov a celkom slušne hádže. Dohodí minimálne do vzdialenosti, kde Janka práve chytá na bič. Konečne zmontujem zostavu na ťažko – v tomto chaose sa mi naozaj nechce riešiť, ktorý plavák a ako vyvážiť, veď do konca lovu nám ostáva len pár minút. Janke sa napriek spŕške kameňov začína hýbať plaváčik. Voda je mútna a tak nevidno, čo sa deje pri háčiku, isté je, že ho vyťahuje prázdny – bez rybky, ale aj bez nástrahy.

 

Logicky očakáva, že jej na háčik povesím novú nástrahu, čo mám samozrejme v pláne, ale Janka má skvelý nápad. Môj tatinko predsa nepotrebuje celý bič, stačí mu „podať“ háčik – a už ho aj rozhojdá smerom ku mne a okamžite má svoj prvý úlovok – moju ruku. Všetko sa dá prežiť a tak háčik vytrhávam z predlaktia. Priznám sa, čakal som, že krvi bude kúsok viac – týchto pár kvapiek nestojí za utopenie vlastnej dcéry.

 

Bič je konečne opäť nahodený a prichádza veľká chvíľa. Idem nahodiť „veľkú“ udicu na ťažko. Samozrejme som to v živote nerobil a len som vždy videl rybárov, ako sa do toho riadne oprú, aby to letelo ďaleko ako sa len dá. V mieste, ktoré sme si vybrali na náš dnešný lov, je Malý Dunaj široký len niečo okolo 25 m a švih teda nemusí byť extra silný.
Lenže, čo to? Nejako som si neuvedomil veľkosť páky, ktorú pri hode využívam a v praxi vidím, že vynález stredovekého trebušetu bola priam geniálna. (Trebušet - vrhacia zbraň silnejšia a presnejšia ako katapult)
V momente švihu si uvedomujem, že som to zrejme trochu prestrelil. Kŕmitko letí vzduchom vo veľkom oblúku, letí, letí, už je jasné, že týmto hodom ryby nelovím, ale už len s hrôzou sledujem, či po hrádzi na druhom brehu nekráča chodec so psom, cyklista, alebo nejaký bežec. Ukazuje sa, že moja starostlivosť o úraz spôsobený nerozvážnosťou je zbytočný, pretože kŕmitko opisuje svoju určenú trajektóriu presne a dopadá až za plot cintorína.
Keďže most je relatívne ďaleko, nehovoriac o tom, že nechať deti samé na brehu sa mi moc nechce, rozhodujem sa, že sa pokúsim všetko stiahnuť späť na silóne. Celkom sa mi darí a už vidím plaziacu sa zostavu po zemi, čľupne do vody, ešte kúsok potiahnem, veď na háčiku už zrejme nič nebude a v tom sa háčik zasekáva, lenže prečo by sa mal rybe do papule, keď sa môže seknúť do niečoho, čo je pevne na dne.
Prichádzam tak o svoju prvú zostavu. Medzi tým sa Janka rozhodla utíšiť Jarka spôsobom, že mu dá do ruky svoj bič. Jarko sa trochu pohrá a aby toho dnes nebolo málo, hádže ho do vody. Ešte že ten bambusák slušne pláve a tesne pod nami sa strom ohýba až k rieke aby plávajúci prút zastavil. Vylovujeme prút a zisťujem, že v tomto okamihu nemám už ani čas (16:50) ani chuť pokračovať v dnešnom love.

 

Pevne verím, že naša najbližšia výprava bude obsahovať posilu vo forme našej maminky, ktorá sa postará o najmenšieho buď pri vode aspoň do okamihu nahodenia prútov, alebo si ho nechá doma. Rozhodne moja dnešná rybačka skončila totálnym fiaskom z pohľadu rybárov profesionálov, ale s deťmi na ňu budeme spomínať ako na tú našu prvú.

 

Text i foto:  Laco Jediný - lunimus