Konečne pri vode! Do jemného závoja rannej hmly zahalená rieka sa pomaly prebúdzala. Pod vŕbou medzi skalami bývalej hrádze čerili hladinu belice a ploskáče, ktoré takto upozorňovali, že zubáče vyšli na lov. V strede rieky občas mohutne zalovil kráľ nižných vôd – fúzatý sumec, pred ktorým utekali a vyskakovali nad hladinu aj vyše kilové ryby. Vyplatilo sa sledovať aj rýchle bolene, ako vyrážajú do plytčín na druhej strane a hlučnými útokmi vyvádzali medzi drobným plôdikom.

Na ďalšie pozorovanie však nebolo času, pretože do ústia tichého zálivu vytiahli aj kapry. Intenzívnym rytím uvoľňovali nahromadené bublinky plynu z bahna a pomaly sa približovali k navnadenému miestu. Náš rybár rýchlo zložil prút, uviazal koncovku. V takmer stojatej vode nepoužil ani plavák, ani záťaž, ale na háčik nachystal obľúbenú pochúťku kaprov – cesto z kukuričného šrotu, osladeného štipkou agátového medu. No a potom už len nástrahu vrhol na miesto, kde tušil, že potiahnu ryby. Ešte vložiť prút do hliníkového držiaka. Už nemusel robiť nič, len čakať...

Hodiny sa míňali, rieka sa uspokojila, ryby sa naraňajkovali. Čo je s kaprami? Pomaly bude šesť! Ale na cestovej návnade sa hostia iba len neúnavné nosále. Nič to, možno ešte treba chvíľu počkať. Kapry sú pohodlnejšie tvory, najčastejšie zaberú medzi šiestou a ôsmou hodinou. A naozaj... ruch medzi kaprami, ktorý ochabol opäť zosilnel a už tu bol prvý záber. Vlasec sa pomaly narovnával a náš rybár hneď zasekol. Pichnutý kapor sa objavil na hladine, obrátil sa a už je zasa preč. Zrejme sa chytil slabo. Neďaleko sa hladina nepokojne zavlní, ba ukázal sa v nej aj koniec chvostovej plutvy veľkej ryby. Kapor! 

 

 

Rybár opäť vrhol nástrahu. Zdá sa, že ryba sa k nej priblížila. Zabrala! Chvostová plutva sa stráca v hĺbke, vlasec sa začína jemne napínať a hneď nato, rázne sa uvoľňuje. Teraz len zásek sa so súčasným uvoľnením brzdy na navijaku. Pichnutá ryba však bleskurýchle zmenila smer. Unikala dolu tokom smerom na druhú stranu. O niekoľko sekúnd vytiahla z navijaka dobrých 70 m silonu a stále ešte udržovala smer a rázny ťah. Žiadalo sa silnejšie pribrzdiť a donútiť rybu, aby sa otočila. Aspoň takto podarilo odvrátiť najnebezpečnejší prvý útok ryby. Boj však pokračoval...

Kapor iste ostrieľaný podobnými súbojmi sa nedal. Ale ani náš rybár sa nechcel vzdať. Skúsene rybu núti k maximálnemu vypätiu síl. Už je niekoľko metrov od brehu. No aj ryba zbadajúc svojho nepriateľa, silným ťahom opäť zúrivo unikala do hlbín smerom k druhej strane. Rybárovi v takomto prípade nezostáva nič iné, len povoľovať, pritom však ju nepúšťať do hĺbky, aby sa nezamotala do neviditeľných prekážok na dne rieky. V takomto bojovom zápase človek ani nepostrehne, že ušla už hodina, no ryba sa udatne drží. Po ďalšej polhodinke však predsa ustane.

Rybár sa chystá na záverečný boj. Voľnou rukou sa pripravil podberák, jednou nohou vkročil do vody a priťahoval vysilenú rybu bližšie k sebe. Len ju teraz nestratiť! Ešte trocha uvoľniť brzdu, zdvihnúť prút do výšky a – ryba je v podberáku.

 

 

Teda bol to nádherný úlovok! Krásna, dvanásť kilová, zlatozelená ikernačka, plná ikier. Čo s ňou? Rozhodol sa zabaliť ju do mokrého uteráka a starostlivo uložiť do igelitového plášťa. Nie, táto sa nedostala na pekáč, ale do malého rybníčka. Hospodár rybárskeho spolku, ktorý si sťažoval na nedostatok ikernačiek kaprov, mal z nej radosť. A náš rybár mal slávu medzi ostatnými.

 

Text: DoDo

Ilustrační foto: redakce Chytej.cz