Okolo obeda prichádzame konečne na miesto, ktoré na mňa pôsobí ako panenské, nakoľko sa sem len tak hocikto nedostane a príroda je tu vcelku nedotknutá. Nastáva čas postavenia tábora. Všetko, čo k tomu patrí robím ja s Jardom. To najdôležitejšie – nachytanie nástražnej ryby nechávame na najmladšom členovi výpravy Peťovi, čo v danú chvíľu nebol žiadny problém. Všetko klape ako hodinky a k večeru sme konečne pripravený k tomu, na čo sme sem prišli - k lovu sumcov. Nakoľko v danom úseku sa rieka stáča do tvaru „S“ a koryto je zúžené, pričom je tu dosť silný prúd, ktorý sa zvyšuje ešte po pripojení vedľajšej riečky. Podmienky si vyžadujú dvoch rybárov na člne pri vyvážaní, kde jeden manipuluje s trhačkami a udicami a druhý manévruje s člnom, poprípade tretí dolaďuje udice z brehu, takže pokiaľ sa vyvezie 6 udíc je to celkom dobrá makačka. Ale veď na to sa chodí predsa na ryby. Na sumce to platí dvojnásobne a ako sa vraví: „Sumčiarina to je drina!“
Konečne máme ako hovorí Jardo „políčeno“ a môžeme si usadený v stoličkách v kľude vychutnávať pokojný západ slnka. Pri ešte stále vychladenom pivku s krásnym pohľadom na pohupujúce sa plaváky na vodnom toku. Z kľudnej letargie nás preberá pekné sumcové zalovenie. Bolo vidieť aj voľným okom s následným záberom na Jardovu udicu vyvezenú tesne pred betónový bunker, ktorý tam zostal ešte z čias vojny. Adrenalín nám stúpol na maximum a po niekoľko minútovom boji bol prvý 118 cm sumček na brehu. Zážitok bol o to mocnejší, že nebola ešte tma a tak to celé divadlo sme mali priamo pred očami. Po vyfotení putovala ryba späť do vody a my urýchlene vyvážeme pokiaľ je ešte ako tak vidieť. V ten večer do konca lovného času máme ešte niekoľko záberov od podobných sumcov, takže skoro ráno opäť vyvážame a sme celkom pekne unavený. Ale o tom to predsa je, že?
To, čo ale nasledovalo ďalšie dni sa nedá nijako inak nazvať ako utrpenie a zúfalstvo pri chytaní nástražnej ryby. Koryto riečky Kyjovka, ktorá sa vlieva do Dyje, kde za normálneho stavu nie je problém chytiť behom niekoľkých minút viacero druhov nástražnej ryby, bolo skoro úplne prázdne a v Dyji plávali samé chumáče trávy, čo zapríčinilo vypúšťanie vodného diela Nové Mlýny, tak sa nám ryba jednoducho stratila spred nášho tábora a namiesto denného oddychu pri vode začal celodenný boj o chytenie nástražnej ryby do zásoby, lebo ako sme videli prvú noc, sumce boli pri chuti a žrali skutočne všetko na čo pri svojej púti natrafili. Ďalšia noc bola už o nejaký ten záber chudobnejšia ako tá predchádzajúca. Ale 5 záberov od podobných sumčekov ako prvú noc bol celkom slušný výsledok. To som ja osobne nikdy na sumcoch dovtedy nezažil a poviem pravdu, keď niekto niekde spomenul, že mal niekoľko záberov za noc od sumca, tak som si ho síce vypočul, ale v duchu som tomu veľmi neveril. Preto som rád, že som takúto rybačku a noci plné záberov zažil na vlastnej koži.
Bolo zaujímavé, že cez deň z vyvezených sumcových udíc neprišiel ani jeden záber. A tak sa Peťo počas dňa rozhodol zakŕmiť si na kapra, nakoľko sa pred nami robili pekné vývary od veľkých rýb. Bola to ďalšia výzva na tejto rieke a spríjemnenie si pekného slnečného dňa. Dve plné vrecia partiklu + nejaké tie kilečká boilies boli istotou k výdatnému zakrmovaniu, kde samozrejme prvoradou úlohou bolo prilákanie nástražnej ryby. Ich lov sa stále nedaril, a tak sa Jardo podujal na prelovovanie neďalekých „stulíkov“, odkiaľ sa mu po niekoľko hodinovom love podarilo nachytať vždy aspoň potrebné množstvo nástražnej ryby k nočnému vyvezeniu. Ja som sa staral o chod kuchyne a taktiež počas dňa chytanie nástražnej ryby a poprípade kaprom. Udržať nástrahu na lovnom mieste bolo taktiež dosť náročné aj pri 200 g olovách. Ako som spomínal plávajúca tráva na dne sa zachytávala na silóne a tým bol lov sťažený. Ale o to viac bol umocnený zážitok z prvého záberu, kedy Peťovi ohlo udicu ako luk a na konci visel prekrásny riečny kapor 84 cm! V nasledujúcich dňoch pribudlo ešte niekoľko podobných kúskov. Najväčšie prekvapenie bolo ale z chytenia troch pekných amurov, čo by som nebol nikdy povedal, že v takom dosť silnom prúde sa táto ryba bude vyskytovať.
Nedá mi nespomenúť ešte jedného člena našej výpravy a to Jardovho psíka menom Pajda, s ktorým sme mali nezabudnuteľnú príhodu. Ráno za svitania pokiaľ ešte všetci spali, som sa vybral popri Kyjovke pozrieť či náhodou voda nestúpla. Chcel som sa pokúsiť v nejakej tej jame chytiť nástražnú rybu. Ako tak idem otočený chrbtom k táboru, ani neviem prečo som sa otočil a pohľad mi padol na tam postavený stojan s kaprovými udicami, ktoré som tesne pred odchodom vytiahol. Boilies som nechal voľne visieť nad vodou. A v tom vidím, ako sa stojan prevrátil a udice mi zmizli z dohľadu. Keby ma merali v rýchlostnom behu, možno by som aj nejaký ten rekord dosiahol. Mysľou mi v okamihu prebehlo, že nejaká ryba vyskočila z vody a zachytila sa o háčik, pod ktorým bol voňavý boilies. Ako prichádzam k stojanu vidím len trasúcu sa udicu šúchajúcu sa po piesočnej dune. Okamžite beriem za behu nôž a prerezávam silón. Pričom si všímam Pajdu pod dunou pri vode, ako zápasí so zapichnutým háčikom v jej ňufáku. Hneď mi je všetko jasné. Gulička nebola dostatočne vysoko vytiahnutá z vody a od brehu a Pajde jednoducho nedalo ísť túto voňavú návnadu oňuchať. Až sa jednoducho chytila! A ostatné už poznáte. Medzi tým sa prebral aj Jardo s Peťom a začala operácia „Pajda“! Jardo držal Pajdu, Peťo jej vyťahoval zapichnutý háčik a ja som to všetko dokumentoval. Bolo to také „pekné a oddychové“ dopoludnie na rybách.
No ale poďme znova k sumcom. Ďalšia noc bola upršaná, a tak sme pozaliezali do bivakov a teplých spacákov. Kvapky dažďa klepotali na strechu bivaku, takže po chvíli sme všetci boli v hlbokom spánku. Nočný spánok nám prerušuje akurát vyťahovanie udic a opätovné ranné vyvážanie ešte za súmraku, no ale o tom to predsa je, že?
Ráno vstávam ako prvý a pohľad mi padol hneď na Jardovu udicu, ktorá nesmerovala kolmo hore, tak ako sme ju ráno umiestnili a ukotvili. Stojan aj s udicou bol ohnutý tak na 45 stupňov pričom šnúra viedla do stredu toku, kde sme nič nevyvážali. Okamžite budím Jardu, zasekávame a na druhom konci je cítiť a aj vidieť že máme konečne na udici niečo väčšie. Boj trval cca.10 minút a potom prišlo to, čo sme najmenej chceli. Ryba sa vyvadila! Sklamanie aké sa nedá ani opísať.
Cez deň sa mi podarilo chytiť väčšieho karasa. Jardo ma síce odhováral, že je trochu veľký na tunajšie sumce, lebo majú radšej červenice a perlínov, ale nedal som sa odhovoriť a na večer bol karas vyvezený pekne pod bunker, kde som si cez deň zmapoval dno. Bola tam trojmetrová jama so spätným prúdom, takže ryba išla priamo tam. Večer pri pokeci v kreslách sme sa ešte medzi iným bavili aj o tom, aké by to asi bolo ťahať pekného sumíka z takej diaľky a ešte aj proti prúdu. Hodiny ubiehali a tma pokryla celú krajinu. V tom prišlo to, na čo sme všetci čakali. Udica sa neskutočne ohla a následne vystrelila kolmo hore! Rolnička ani neviem kam odletela! Multiplikátor začal cvakať! Bolo to niečo, na čo sa nedá nikdy zabudnúť.
Chytám udicu, prisekávam a začína pravá pumpovačka. Taká, o ktorej sme sa pred niekoľkými hodinami aj bavili. Čas zdolávania nevnímam, dĺžku návinu šnúry nevnímam, len počujem ako Peťo šepká: „Tatino, už je tu pri kraji...“ Jaro mocným úchopom chytá sumca za papuľu, nadvihuje ju z vody. Ale vydvihúť rybu do 1,5 m vysokého kolmého pieskového brehu je trochu náročnejšie. To sa nám po chvíli spoločnými silami aj podarilo. Nádherný sumec je na podložke! Nikdy pred tým som takého sumíka nechytil, takže to bola skvelá premiéra. Hoci som sa o to pokúšal už niekoľko rokov, vždy som mal šťastie len na menšie kúsky. Nasleduje meranie, kde sa číselník metra zastavil na dĺžke poctivých 168 cm! Takže zatiaľ moja životná ryba, ktorá po vyfotení putovala, ako aj všetky predošlé úlovky, späť do svojho vodného živlu. Nech potrápi a samozrejme aj poteší iných rybárov.
V ten večer prišiel aj Jardovi záber spred bunkra od pekného tučnučkého sumíka dlhého niečo cez meter. Nálada bola výborná, lebo cieľ výpravy - chytenie nejakých pekných rýb, bol splnený.
Začíname predčasne baliť nakoľko dostávame správu o prichádzajúcich lejakoch a z toho následných záplavách v iných regiónoch. Vidíme zmeny aj na stave vody, ktorá pomaly ale isto stúpa. V mieste, kde bivakujeme býva údajne aj meter vody nad bivakom. Radšej nič neriskujeme a urýchlene odchádzame. Urobili sme veľmi dobre, lebo skutočne následne prišli výdatné dažde a novomlynské nádrže vypúšťali maximum vody. Na mieste, kde sme chytali ryby sa valila taká prudká a vysoká voda, že podmyla breh pod stojaceho bunkra, ktorý neodolal vodnému živlu a s burácajúcim rachotom padol do koryta rieky, pričom sa prevrátil hore nohami ako strelený kanec. Tam, kde bola pred veľkou vodou hlbočina je dnes nános piesku s ostrovom a naopak, kde boli popadané stromy vo vode ostala planina. Na našom bývalom lovnom mieste je po veľkej vode neskutočné množstvo naplavených zakliesnených stromov. Takže druhá výprava bola zase už úplne o niečom inom, ale o tom niekedy nabudúce...
Petrov zdar a veľa pekných zážitkov od vody praje: Peter Repka - Trenčín