Ani mne, dlhoročnému rybárovi čas nepostál ako pri úspešnej rybačke. Nepočítal som s tým, že voda v rybníku nemusí pravdivo odrážať stav mojej telesnej schránky. Iba pri holení pred stále slepejším zrkadlom s pomocou očných pomôcok som videl svoje kedysi havranie vlasy, teraz začesané na lysinku. Obvodný lekár mi radil, že by som mal niečo pre svoje zdravie urobiť. Nejesť toľko, držať diétu a viac pohybu nielen pri skákaní k udici pri záberoch. 

A tak sa súčasťou rybárskej výbavy stali brožúry s receptami na bezbolestný prechod z XXXL na min. XXL. Zaujímavé čítanie. Jeden preferuje nejesť, druhý jesť často v malých dávkach bez uvedenia čo je malá. Iný cvičiť piatich Tibeťanov, ďalší dvanástich Kámásútrov pred, počas a po jedle aby telo odolalo lákadlám kuchyne. Zaujala ma vajíčková diéta v nádeji na ušetrenie výdavkov diétne rybacie mäsko, ktorého pre neúrodný rok rýb bol nedostatok a ceny v obchodoch prevýšené. Rozhodol som sa pre vajíčkovú. Veď v minulosti na každom kroku čítal: Jedno vajce denne! Nepomohla, váha vzdychala ešte viac, čo so smiechom komentovali kamaráti od vody.

Navštívil som teda odborníka na zdravú výživu. Po rozpovedaní svojich skúseností z diéty a utrženej hanby pred kolegami rybármi mi poradil pobyt v kúpeľoch. Konkrétne na Moravu do vodných  kúpeľov v Jeseníku. Aj som bol rád, že pôjdem za hranice, kde ma určite nikto nebude poznať. 

Režim v liečebnom dome Priessnitz začiatkom mája bol prísny. Rozcvička, nesladený čaj s čiernym chlebom potretým margarínom, celé dopoludnie vírivé vody ako po zábere deväť kilového kapra. Obed, vodová polievka, mäso tenké ako servítok, večera vhodná tak pre malé deti. Ešte že vo vedľajšom liečebnom dome, kde pobývali srdciari, bol dobre zásobený bufet.

Pretože sa mi dlhší pobyt na jednom mieste a bez styku s ľuďmi vidí ako väzenie, skamarátil sa s údržbárom Rudom, kuričom a šoférom v jednej osobe. V čase osobného voľna od obeda do večere som mu pomáhal s drobnými prácami. Posedeli, pofajčili a spomínali na mladšie roky. Po šichte na svojom mopede pravidelne odchádzal domov. Neskoršie som však počul jeho moped zavýjať na opačnej strane od horského potoka pod Studničným vrchom. Nedalo mi to, tak som sa ho spýtal, kde to chodí. Že vraj chytať v potoku ryby. Neveril som, že v tej riave, hukote a studenej vode žijú ryby. U nás doma v teplom južnom a rovinatom kraji ryby, najmä kapry, ktoré prevažujú, potrebujú vyhriatu tichú vodu v rybníkoch, ktoré vznikli po ťažbe štrku na svoj rast. Keď som sa mu zdôveril, že aj holdujem krásnemu koníčku rybárčeniu, naše kamarátstvo vzrástlo.

„Pepo, to jsem rád. Tož, půjdem spolu na ryby. Papíry ti vybavím, vždyť jsem tajemník rybářského spolku. Půjčím pro tebe Pionýra od souseda, oblečení mám, bude ti pasovat“, tešil sa ako malý Jarda. 

Prvé čo som si všimol bolo, že jeho udice sú akési iné, ako moje kaprárske. A na konci vlasca priviazané pestrofarebné umelé mušky. Čižmy prsačky  natiahol až k brade a poďho do vody skoro po pás šľahať udicou ako koníky na dostihoch. Z toho nič nebude, pomyslel som si. Radšej som mohol chodiť po lese. Ale v tom momente sa niečo vo farbách dúhy trepotalo ako zástava na háčiku. Akýsi malý losos, akých videl iba v časopisoch a filmoch o Kanade. „Douháč“, poučil ma a vytiahol strieborného krásavca malým podberákom pripevneným na opasku. „Jednou jsem měl hlavátku, ale pustil jsem ji“, prehodil ledabolo. „Čo, hlavátku, rybu z rodu kráľovského? Tú pre skalp ktorej sa rybári vedia pobiť alebo zaplatiť ako za kvalitnú karbónovú udicu?“, špitol som od závisti. To už Rudo stúpol v mojich očiach nad hlavnú sestru Ašku, ktorá ma svojimi povzbudivými rečami presvedčila vydržať do konca liečebného pobytu. 

 

 

Už nie Rudom, ale šéfom Rudkom som pravidelne aj ja bičoval studenú vodu plnú rýchlych a krásnych rýb. Bolelo celé telo, ale to som zabudol pri pohľade na prírodu okolo a púšťaní nad povolený počet chytených rybičiek. 

Lúčenie s Rudkom a pstruhovým potokom bolo smutné. Úsmev na našich tvárach priniesol prísľub, že príde k nám na nížinu, kde mu ukážem krásy rybačky v stojatých vodách.

Pri prepúšťaní mali radosť všetci lekári a sestričky. Ukazovali ma ako príklad všetkým pacientom. Ej keby vedeli, že diéta bola na dlhých suchých klobásach, prerastenej slanine a vajciach z Rudkovej domácej chovy. No najmä z brodivých prechádzok za striebornými, šupinatými šípmi letiacimi vo vode ako torpéda.

„Bez ryby horšie ako bez chleba“

Jozef  ROZBORA