Vaťan

Odohralo sa to začiatkom leta na jednej prekrásnej moravskej vodnej nádrži ukrytej v malebnom prostredí borovicového lesa. O tom, ako prebiehala príprava na viacdňovú rybiu výpravu sa nebudem podrobne rozpisovať, nakoľko skoro v každom článku je niečo o tom písané a tak začnem už samotným príchodom k vode.

Po vyhliadnutí miesta neďaleko hrádze som rozložil tábor a začal pomaly, ale plynulo cobrou zakrmovať lovné miesto ,,zázračnými guličkami“, nakoľko na danej vode sa nesmie zavážať. Tak som si vytipoval bod protiľahlého brehu a po chvíli lietala do vody jedna gulička za druhou.

Keď sa mi už zdalo, že je lovné miesto pripravené, celý nadržaný na lov  som začal skladať stojan, udice a všetko k lovu potrebné. Po troch hodinách tvrdej práce od príchodu k vode až po nahodenie sedím spokojne v kresle, kochám sa nad malebnosťou danej krajiny a túžobne očakávam prvú jazdu, nakoľko povyše mňa bližšie k hrádzi som si všimol chytať  postaršieho prešediveného  pána,  (podľa jedného plátenného puzdra na udičky a starého bicykla som usúdil, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou domorodec),  ktorému sa vcelku darilo a ťahal skoro v pravidelných intervaloch kapra za kaprom.

Hodinka k hodinke sa zbiehala, slnko zašlo za obzor, pomaly sa striedal deň s nocou a moje pípaky stále mlčali. Kŕmne miesto som pravidelne prikrmoval, skúsil som na jednej udici  aj zmenu nástrahy, ale vytúžený záber nie a nie prísť.

Starý pánko s príchodom noci zbalil svoje starožitné rybárske náčinie a s pozdravom a pomalým krokom povedľa bicykla odišiel domov. Nebol to žiadny mrazničkár, nakoľko ako som ho tak jedným okom  sledoval, mal za ten deň na udici vcelku dosť  pekných kaprov a domov si nebral žiadneho. Jednoducho pôžitkár.

Ja som do polnoci nemal ani ťuk a tak som sa po vytiahnutí udíc pobral do bivaku naberať nové sily a pokúsiť sa premyslieť novú stratégiu lovu na budúci deň. Za skorého svitania leteli moje systémy do zakŕmeného miesta  a začal sa boj kto z koho. Opätovné prikrmovanie a čakanie na záber, ktorý nie a nie prísť. Keby som nevidel deň pred tým ako vedľa starkému kapre brali, pokladal by som to za normálne, že si ryby musia zvyknúť na kŕmne miesto, ale keď niekto od vás ani nie 50 metrov ťahá kapra za kaprom a vy nič, tak potom už špekulujete, v čom je pes zakopaný.

Okolo desiatej hodiny som si všimol prichádzať k vode na svoje predošlé miesto vyspatého a oddýchnutého domorodého rybára z predošlého dňa. Hneď mi blyslo hlavou, či to bola včera náhoda, alebo bude opätovne excelovať. Rozbalenie náčinia mu netrvalo ani päť minút a už letí jeho prvá montáž do vody. Následne druhá, ktorú nestačil dať ani do drevenej vidličky,  ktorú tam mal nastálo zapichnutú  a už na prvú nahodenú udicu vyťahoval pekného kapra. To sa opakovalo pravidelne ako deň pred tým, akurát niekedy mal záber aj na obä udice naraz a nevedel, ktorú má skôr vyťahovať.

Po niekoľkohodinovom prizeraní sa, ako domorodý rybár zápasí s jednou rybou za druhou, mi to nedalo a vybral som sa za ním po radu, aby som aj ja mal na danej vode nejaký zážitok zo záberu, nakoľko vo vode bolo už niekoľko kilogramov krmiva a ja som už  40 hodín bez jediného pípnutia, ale ryby pritom evidentne brali – ale nie mne.

Pekne som sa pozdravil a skôr ako som sa ho stačil spýtať na to čudo, čo dáva na háčik a bez nejakého kŕmenia to hádže čo najbližšie k hrádzi, zdvihol ku mne jeho prešedivenú hlavu a potmehútskym úsmevom sa ma spýtal:

,,Copak -  neberou? Neberou?“

Moja odpoveď bola viac ako jasná: „Neberou, neberou,…“  a na to som dostal ďalšiu otázku:

,,A na co chytáš hochu?“

Vzápätí som ho zaplavil rôznymi renomovanými názvami bojlísov a peliet, čo mu zjavne nič moc nehovorilo. Jeho lišiacky úsmev prezrádzal, že ta jeho návnada nebude mať nič spoločné s tým, čo som mu práve vymenoval.

„JÓ HOCHU, TADY JENOM NA VAŤANY.“

„Na vaťany???“

Spýtal som sa pre istotu ešte raz, či som náhodou neprepočul niečo iné.

„A to je čo, ten vaťan?“ - vyzvedám domorodcovo tajomstvo.

„JÓÓÓ  HOCHU, TAK TY NEVÍŠ, CO JE  TO VAŤAN ???“

A vzápätí vybral z vrecka škatuľku, v ktorej mal nazbierané nedopalky z cigariet, tzv. špaky a hrdo mi ich podal s poučením: „TAK TOHLE JE HOCHU VAŤAN.“

Zo svojej kolekcie mi ich zopár daroval s tým, že nech ho len pekne priamo napichnem na háčik a bol by v tom čert, aby som nemal na vaťana záber. Ako povedal, tak som aj urobil a na jednu udicu som nahodil vaťana. Skutočne netrvalo dlho a vytúžená jazda od pekného kapra sa na vaťana dostavila.

Bojlis zatiaľ odolával záberom a vaťany sa pomaly, ale isto míňali. Nezostalo nič iné, len vytiahnúť udice a ísť si do neďalekého kempu obstarať „vaťany“.

Niektorý turisti nechápali, prečo zdvíham nedopalky z cigariet, aj keď som sa to snažil robiť čo najnenápadnejšie. Ako som prechádzal priehradným múrom a sledoval som vodu - v tom som odhalil domorodcovo tajomstvo. Každý fajčiaci turista prechádzajúci po priehradnom múre odhodil svoj nedopalok do vody a ten po troche navlhčenia a naboptnaní  sa stával vyhľadávanou potravou miestnych kaprov.

Po troch dňoch začali pekné zábery aj na bojle  a pelety , ale stále jednoznačne prevládali, čo do počtu záberov, VAŤANY.

Aj tu sa ukázalo, že nie vždy to naj naj na rybárskom trhu je to naj naj na každej vode. Niekedy stačí sledovať vodu a miestnych rybárov a o zážitok na celý život je postarané.

Pekné rybárske zážitky od vody praje

Peter Repka - Amsum