Napriek tomu, že ryby sa držali viac nižšie v rieke, v hlbočinách, lovili sme najradšej blízko obydlia pani Vlasty. Ale o ryby vôbec nešlo. Občas prišiel za ňou jej priateľ z mesta. Vtedy nebola s nami reč. Pociťovali sme k tomuto mužovi nenávisť spojenú s množstvom smelých plánov, ako ho raz a navždy dostať od nej. Zmohli sme sa však iba na vypustenie kolies škodovky. Ale od strachu sme si ani nedopriali potešenie pozerať, ako sa pachtí s pumpou.

V ten deň, kedy sa slávnostne otvárala rybárska sezóna, som nikdy pri vode nechýbal. Chytať v zakázanom čase malo svoje čaro, ale predsa len kladenie nástrah na dravce, ktoré vyžaduje čas, trpezlivosť a nádejnú vodu nebolo ani pomyslenie. Člen rybárskej stráže Gašpar sliedil pri vode ako vydra. Už týždeň pred tým som mal v drevenej kanvičke ukrytej v riečke Radošinka pod kameňom pár pekných hrúzikov a šikovného ostrieža. Vybalil som zo starej stanovej celty udicu, namazal osku navijaka, upevnil strunku jednoduchej brzdy a prekontroloval drôtené oká na bambusovom prúte. V škole som v ten deň nemal pokoja a nebola so mnou reč.

Domov som sa dostal až podvečer. V behu som niečo zhltol a už som uháňal k rieke, plný obáv, že mi niekto v hlbočine, kde som vedel o peknom dravcovi, bude mútiť vodu. Miesto pri pilieroch železničného mosta bolo našťastie prázdne. Vybral som najväčšieho hrúzika,  zastrčil pod kožu dvojháčik a nahodil do hlbočiny pod veľkými kameňmi, ktorými bolo vyložené koryto rieky. 

Nastala hlboká noc a stále nič. Dvakrát som rybku vymenil, skúsil aj olovo uchytené nad háčikom spustiť až na dno.  

V medzere medzi vŕbami som zbadal, ako sa pani Vlasta zobliekla a vstupuje pomaly do vody. Chvíľku stála, potom sa zohla a dlaňami si špliechala na telo vodu, osmeľovala sa. Cítil som, že mi srdce bije ako kladivo, že to zaručene musí počuť, až ma z toho zaliala horúčava.  Odrazu som začul jej tichý hlas a šepot. Nebolo pochybnosti, že patril mne, pretože nik iný tu nebol. Ten hlas hovoril ticho, ale naliehavo: „ Poď mi namydliť chrbát, chytro!“  Neistým krokom som prišiel k miestu odkiaľ prichádzal jej hlas. 

„No čo je, bojíš sa?“ povedala trochu podráždene. V tom momente počujem, ako brzda na mojej udici zahrkotala ako rapkáč a ja som bol v okamihu pri prúte. Jediným naučeným hmatom som uvoľnil brzdu a navijak, aby ryba necítila nijaký odpor a nepustila korisť. Hneď som pocítil silný ťah a vedel som, že to bude kapitálny kus. Srdce mi búšilo ešte rýchlejšie. Len pomaly, stále som si pripomínal slová môjho rybárskeho učiteľa uja Greguša z Kajsy:   „Jožino, šťuka chmatne rybku spravidla od chvosta. Chňapne ju v papuli a o chvíľu pustí, aby si ju prehodila. Keď v tej chvíli sekneš, je zle. Tak už mnohí rybári prišli veľké šťuky. Musíš čakať asi tak dlho, kým nevyfajčíš jednu cigaretu“

„Ty si ale ťuťmák!“ zakričala jedovato ohrdnutá pani Vlasta a pleskla rukou po vode, aby bolo čo najviac hluku. Rýchlo som zasekol. Jej slová som nevnímal, pretože prút sa ohol takmer až po hladinu a ja som pocítil silný ťah. Nebola to bojovná ryba, neplávala k hladine, len využívala prúd vody zo strany na stranu do svojho určite mohutného tela. A opäť mi zazneli ujove slová: “Trpezlivosť, chlapče, trpezlivosť. Zľahka ju priťahuj, potom už pôjde sama, ako keby bola rada, že už to má za sebou.“

Trvalo to polhodinku, možno viac. Pri takom vzrušení sa čas vytratí, ako keby vedel, že aj tak sa o ničom nerozhoduje. Kúsok po kúsku som ťahal rybu k brehu, napätý ako struna a pripravený hneď popustiť, keby sa vzoprela. Ale už toho mala dosť, vzdala sa a chvíľu už ležala na brehu. Až po jej chytení rukou som vedel, že je to zubáč, pretože tie jeho ostne sú  ostré a akoby napustené žieravinou. 

Odrazu všetko zo mňa spadlo, musel som si sadnúť, aby som lapil dych. Bol som celkom biely ako ten môj striebristý krásavec.Mal vyše šesť kíl!

Bol som chvíľu takmer taký slávny, ako jeden rybár, ktorý pred vojnou chytil v rieke dvojmetrového sumca, ktorého keď viezol cez dedinu na vozíku, zišli sa skoro všetci občania obce, aby videli rybu dlhšiu, ako býva častokrát výška vody v rieke.  Po jeho ulovení ešte dlhý čas museli gazdovia plieskať palicami do vody, aby sa kone pri kúpaní nesplašili pohľadmi na mamutie ryby...

Až o deň, či dva, keď sa mi začali rovnať myšlienky, spomenul som si aj na iné udalosti toho večera. Najskôr iba slabučko, ale potom čoraz silnejšie som počul: „Ty si ale ťuťmák!“ Strpčovalo mi to každú spomienku, pretože som vedel, že takáto šanca sa ťažko vráti. Pravdepodobne budem zo všetkých jediný, ktorý nepozná vzrušujúce tajomstvo prítmia malého domca.

Ujo Greguš vypreparoval zubáčovu hlavu, namiesto očí nasadil namaľované koráliky a do podložky z brezového dreva vypálil žeravým klincom: Nitra – zubáč 6 kg 55 dkg. Doštičku s hlavou som zavesil na zárubňu dverí oproti posteli. Ale kedykoľvek som sa tam pozrel, ako keby som počul urazenú pani Vlastu. Dospel som k presvedčeniu, že som to dokonale zbabral a pripravil sa o zážitky, ktoré mi zubáč nemohol nahradiť aj keby mal desať kíl. Vypreparovaná hlava ryby putovala do komory a ja som hodný čas chodil ako bez duše. 

Až po rokoch som doštičku objavil pri upratovaní. Zavesil som ju na najčestnejšie miesto v mojej izbe. Pripomínala mi vzrušujúce udalosti detských rokov. Vtedy som už vedel, že som nebol nijaký ťuťmák, ale jeden z tých, ktorý si dvoch veľkých šancí vybral tú správnu. Pretože takého zubáča sa málokedy podarí  uloviť. 

Text: Jozef  ROZBORA

Ilustračný snímok: archív redakcie Chytej.cz