Drahoš spolu s ďalšími rovesníkmi využíval možnosti zarastených brehov pri rybníkoch a riečke na hry. Nie však tie, ktoré sa hrajú dnešné deti. Treba poznamenať, že to bolo v čase kedy bakelitové škatuľky deti nemali. Tie dnešné môžu virtuálne chytiť rybu, alebo zničiť vesmírne príšery, ale skutočná radosť nad chytením zbojníkov, zlodejov či špiónov im chýba.
Prišiel čas skutočnej vojny. Tej dlhočiznej trvajúcej 730 dní, ak ste nenadsluhovali pobyt s dekou za mrežami. Drahoš sa po doručení povolávacieho rozkazu potešil, že miesto vojenčiny bude na Liptove a nie niekde v ďalekej pivnej, i keď na ryby bohatej, českej zemi. Presnejšie v časti Slovenska, kde mohutné bagre rýpali do zeme a autá odvážali zostatky dedín v miestach, kde dnes rybári lovia trofejné ryby a organizujú maratón v love kaprov.
Vojna od začiatku to nebola hra na vojakov, ale tvrdý výcvik. Najmä v prvom mesiaci nazývanom prijímač. Obťažkaní plnou poľnou s maskou na tvári svojimi telami mladí vojaci hladili zem a chlípali chladné vody Váhu a potoka v Demänovej plných dúhovo sfarbených rýb. Kedy mušky a komáre besneli a nebrali ohľad ani na vojenské očkovacie látky.
Spolu s kamarátmi z roty, tiež rybármi, navrhovali vytvorenie rybárskeho krúžku. Nebol povolený! Súhlas bol iba s divadelným a turistickým, ktorého členmi sa stali. Len preto, aby mohli spoznávať okolitú prírodu a pozorovať rybárov brodiacich sa po pás v ľadovej vode, ako zneškodňujú strieborné torpéda.
K udiciam sa vojaci rybári dostali až pred Vianocami, kedy ich velitelia požiadali, aby priniesli pekné jedličky od Čierneho Váhu, kde rástli najkrajšie v širokom okolí. Sekerky a pílky vojaci naložili do terénneho auta, zapožičané udice od rybárov z blízkej dediny, pribalili neskôr.
Auto ťažko zdolávalo neprejazdenú lesnú cestu po snehu k Váhu. Rybári v zelenom nahodili vlastne zhotovené mušky a takmer po pás v snehu pochodovali po strmom brehu. Úlovky boli menšie ako očakávali, ale at tak potešili. Po zotmení začali vojaci hľadať auto, ktoré akoby splynulo s hustým lesným porastom. Potom už zostalo vybrať jedličky a späť do kasární. Vyťali to, čo bolo v tme vidieť, vrátili udice, lapených pstruhov prepašovali do vojenského obydlia a do rána sa im snívalo o prekrásnej rybačke.
Pochvalu a sľúbený opušťák nedostali. Ich donesené stromčeky za denného svetla pripomínali metly na čistenie rajónov! Nezostalo nič iné, ako priznať farbu a chytených pstruhov dobrovoľne vydať oficierom. Že ryby boli lapené v zakázanom čase a mieste išlo na vrub ľudovej armády držiac sa zásady: So stratami sa na vojne počíta a každý rozkaz treba splniť!
V druhom slúžiacom roku už boli naši rybári skúsení vojaci a mali viac voľného času. Častejšie začali chodiť z kasární a s radosťou loviť driečne liptovské dievčatá, ktoré boli čulé ako rybky, s líčkami červenými, umývanými v studenej vodičke z bystrého potôčka...
„Nepriateľ, žena a ryba nikdy nespia!“
Text: Jozef Rozbora
Ilustrační foto: Redakcia Chytej.cz
Bořík> Vzor 63 ?
Ta zelená rybářská uniforma byla esenbácká? Měl to ale někdo v totalitě idylu!
„Mladosť je radosť, láska je sen, a potom spomienky zostanú len“, tak sa spieva v jednej piesni. Spomienky, najmä tie príjemné v nás vyvolávajú príjemné pocity a situácie prežívam zas a znova. Neviem, ako autor myslel posledné slova: „Nepriateľ, žena a ryba nikdy nespia!“ Verím, že nás ženy považuje za akčné, plné sil a energie zvládať náročné úlohy. Želám pekný deň a veľa tvorivých síl.