Niekoľko spomienok môjho kamaráta, dnes už na rybárskom dôchodku, ale s činnosťami aktívnejšími ako počas mladších rokov. Nazvime ho Dodo, pre jeho požiadavku nemenovať ho skutočným menom, ktoré má vpísané v rybárskej duši a povolení na rybolov.

Roky sa poznáme. Môžem povedať, že je to dobrý človek. Okrem toho je i dobrý lovec rýb, ktorý nemá páru v širokom okolí. Chýr o jeho šikovnosti presiahol hranice rybníkov, kde nasádzal, kŕmil a chytal svoje rybičky. Inak im nepovedal i keď niektoré dosiahli rozmery nad povestné roztiahnutie rúk. Vedel som, že je zručný majster, ktorý neodmietne nikdy pomoc susedom a kamarátom v obci, kde sú si všetci jedna rodina.

 

 

Zlatá udička

Dodov starý otec, vychýrený pytliak v ďalekom okolí odišiel na odpočinok za svojimi rybacími trofejami. Byť pytliak v tom čase bolo veľmi nebezpečné. Páni si chránili svoje revíry viac ako dnešné všadeprítomné kamery. Ale bola to aj nevyhnutnosť naloviť obživu pre večne hladné a tým aj uplakané vlastné, ale i susedove deti. Tie sa od neho naučili rôznym grífom, ako prekabátiť s neodmysliteľnou puškou na pleci a bicyklom pod sebou uháňajúceho strážnika. Náplň do patrónov tvorila zmes štetín z ostrieža a soli. Parádne štípala každá rana v tele narušiteľa zákona. Nepomohla ani masť z tučného kapra a kúpeľ v studenej vode.

Znalci remesla pytliackeho dohodli, že odpredajú časť úlovku, ako inak majiteľom rybníkov a kúpia ochrancovi motocykel. To aby ľahšie stihol urobiť svoju pandúrsku prácu a ušetril si nohy. Prijal dar so slzami v očiach nad dobromyseľnosťou tých, ktorým musel stíhať deň a noc. Aj oldomáš zaplatil po prísľube, že nebudú tak často riediť panské rybníky. 

Všetko bolo v najlepšom poriadku. Mal menej práce, pretože pytliactvo po sľube jeho aktérov pokleslo. Až do času, keď motorový bicykel mal poruchu a nahradiť ho musel ten pôvodný. Vtedy sa dozvedel pravdu. Ukrytý v hustom poraste pre rybníku, vypočul si našich lovcov, ako sa smejú, ako im skočil na háčik. Oni podľa zvuku motora vždy stihli opustiť svoj posed pri vode. Aj si poplakal nad svojou naivitou a požiadal o prepustenie zo služby. A stal sa, čuduj sa svete, pytliakom.

Ale k tej starkého udici. Teda udičke, ktorá sa svojou dĺžkou hravo vopchala pod košeľu. Častým používaní dostala farbu zlata. Aj preto, že vždy s ňou dokázal chytiť vždy ryby, dostala prezývku zlatá.

Udičku Dodo po rokoch našiel zastrčenú pod strieškou šopy na drevo a zabalenú v celte z vojenského stanu. Spomenul si na starého otca, ako večer čo večer za každého počasia odchádzal k vode a prinášal iba zlaté rybky. Vyskúšal jej čaro, tiež tajne, teda bez povolenia na lov, ktoré zámerne nechal doma. Fungovala! Jej čaro sa nestratilo. Po príchode domov ju znova zabalil a uložil na miesto, kde čaká na ďalšieho rybára...

 

Text: J. Rozbora

Ilustrační foto: redakce Chytej.cz