Rád lovím šťuky, ale v tomto roku akosi nechceli brať. Ponúkol som im rybky mŕtve i živé, malé i väčšie. Ale aj rôzne maškrtné kúsky, ktoré boli cenovo vyššie ako potraviny pre nás rybárov. Napokon to dobre poznáte aj vy, ktorí nakupujete rybie maškrty v obchodoch, alebo ich kuchtíte doma. Ale kdeže! Ukradol som dokonca zo švagrovho akváriá dve neónky a belasého kohútika, ktorého jeho dcérka volala Nemo. So švagrom si odvtedy vykáme a vlastná setra mi nepovedala inak, ako čierna vrana našej rodiny. Ale šťuku som ani na tieto exotické návnady nechytil. Ako by ich vôbec ani nebolo. A pritom som ich videl, ako sa naháňali za rybkami, len – len že pri samom brehu rieky. Ale nebrali.

Nemyslite si, že neviem loviť a nečítam rybárske časopisy, či nesledujem webové stránky pre rybárov, kde sú fotografie usmiatych lovcov s obrovskými šťukami, ktorých držia za žiabre veľké ako slonie uši. 

Raz som s kamarátom Vencom Gregušom sedel na brehu rieky a usilovali sme sa rozlúštiť túto šťučiu záhadu. Venco sa chválil, že vraj pred tromi týždňami tu chytil trojkilovú šťuku. Chytil, ale omráčenú od motorového člna pri brehu priamo do podberáka. Keď som mu to pripomenul, hneď zmenil reč. O minútu už rozprával o tom, že zubane najlepšie berú v neskorú jeseň. 

„Počkaj Dodo, v októbri im ukážeme!“ rozprával tak presvedčivo, že som mu uveril. 

V ten významný jesenný deň som sa vybral k rieke. Vyzbrojený celkom novým vercajchom, z ktorého vynikal najväčší blyskáč, aký bolo možno kúpiť. Po príchode na miesto, kde majú stanovište najväčšie šťuky sa mi darilo rozprávkovo hádzať a môj blyskáč lietal ako lastovička. Keď som dva razy za sebou zachytil rybárovi z druhého brehu nahodené vlasce a riadne ich zamotal, mal ma dosť. 

 

 

Hovorí sa, že ozajstný rybár sa nikdy nehnevá, ale nehnevať sa nebolo možné. Jeho šťavnaté reči o rybároch babrákoch ma trochu rozladili, ale predsa som sa vydal po prúde a s pôžitkom čeril vodu údermi blyskáča. Lietal skvelo až do času, kým som ho nezachytil o horné haluze mohutnej jelše. Aj tam zostal, musel som použiť náhradný, ale oveľa menší. Hádzal som ho opatrne a vôbec som nevenoval pozornosť tomu, čo sa s ním dialo vo vode. 

Ale zrazu mohutný úder do prúta, ktorý sa ohol ako luk. Zastihlo ma to nečakane, absolútne nepripraveného. V prvom okamihu som ani nechápal čo sa deje. Ale mohutná sila ohýbajúca prút mi pomohla zhodnotiť situáciu. Chytená ryba sa vzďaľoval k náprotivnému brehu a odvíjala vlasec z navijaka. Zachvátila ma panika, nevedel som čo robiť. Vtedy som zúfalo zakričal: „Po-o-móc! Šťu-ka!“  

V momente boli pri mne dvaja rybári, ktorí začali rýchlo konať. Jeden z nich vytiahol z môjho ruksaku skladací podberák a druhý ma upokojoval, pretože som stále kričal a rukami kŕčovito stískal prút. Ryba bola už takmer na druhej strane rieky, keď som sa trochu spamätal a začal brzdiť.

Ryba – velikán ukazovala, čoho je schopná. Ťahala ako lokomotíva. Bojoval som s ňou takmer desať minút. Môj prvý pomocník stál pripravený s podberákom a tešil sa. 

„Teraz niečo uvidíme. Bude to šťuka ako krokodíl!“ O ďalších desať minút bola ryba na brehu. Len teraz nasledovalo hanebné rozuzlenie, ktoré hraničilo s katastrofou.

Nebola to šťuka ako krokodíl. Vôbec to nebola šťuka. Bol to kapor! Vlastne ani nie kapor, ale kaprík. Na svojej púti stretol blyskáč a zachytil sa oň chvostovou plutvou. A tak som ho vrátil vode, aby do rozmerov krokodíla ešte podrástol.

 

 

Text a foto: Dodo