„Ty nevieš chytiť šťuku?“ pýtal sa ma takmer s výsmechom kamarát rybár a pokračoval: 

„Prečo nezájdeš pod Tatry na rieku Poprad? Keď chceš, zoznámi ťa s rybárom, ktorý si vyslúžil meno Majster šťukár! A to už čosi znamená. Choďte spoločne na šťuky. Je dôchodcom, času má dosť. Dohodnem to s ním...“ 

 

Dohodol. Odchod sme stanovili na najbližší piatok popoludní. Manželka s niekoľkodňovým pobytom v prírode pri peknej rieke súhlasila. Vlastne sme sa obaja tešili na júlovú dovolenku pri vode. A nasledovali prípravy.

V dohodnutý čas sme boli na mieste stretnutia. V tieni stromov pri parkovisku nás čakal náš budúci spoločník. Bol nízkej postavy, mierne naklonený dopredu. Na chrbte mal starý vojenský ruksak, z ktorého trčali rybárske prúty. Jeho úsmev prezrádzal radosť zo stretnutia a nastávajúcej rybačky a pod pazuchou zložený stan. Vek som mu odhadol na vyše sedemdesiat rokov. Po zoznámení a podaní rúk nás požiadal, aby sme ho volali Pišta Báči. Z auta sme vystúpili asi sto metrov od rieky. Za riekou bol borovicami pokrytý svah a na jeho úpätí pekná plošinka. Miesto ako stvorené na táborenie. 

Po prekonaní riečneho brodu sme na mieste. Priam pod nohami ako na dlani sa rozprestierala veľká tíšina. Na hladine sa od malých rybiek vytvárali kruhy. V tieni pod vŕbou tesne pod hladinou číhali zdatné jalce. Zrazu šplechnutie vody. Ploskáče vyskočili nad hladinu a zapadli do spenenej vody. Šťuka zalovila! 

Ihneď sme si podelili prácu. My s manželkou sme stavali stany a Pišta Báči dával dohromady náčinie na lov. Po sparnom dni sa pomaly chýlilo k večeru. Na južnej strane od nás sa objavili ťažké, kopovité mraky. Bolo počuť vzdialené hrmenie. O chvíľu nás prvé dažďové kvapky prinútili vojsť do stanov. Zaujatí rozmarmi júlového počasia sme spolu s manželkou počuli akési zachrčanie. O chvíľu zas a zas. Obaja sme pochopili, že s Pištom Báčim je zle a vybehli sme k jeho stanu. 

Otvorili sme stan a vo svetle bleskov sme uvideli bez pohybu na chrbte ležiace telo. Začali sme s umelým dýchaním a masážou srdca. A súčasne volali záchrannú službu. Márne... 

Pišta Báči, ktorý sa tak úprimne tešil na rybačku, umrel. Umrel pri činnosti, ktorej venoval všetok svoj voľný čas. 

Po odchode záchranárov sme sa začali baliť. Vtom som si spomenul, že jedna udica Pištu Báčiho zostala nastražená na šťuku. Musím ju odniesť ku stanom, aby sme nezabudli. Uchopil som ju do pravej ruky, ľavou som pritiahol brzdu a začal navíjať. Po niekoľkých otočeniach som zacítil odpor, za ním nasledoval silný protismerný ťah. Prút sa zrazu ohol. Aby som neroztrhol vlasec, vošiel som do vody. Práve vtedy po uvoľnení brzdy začal boj.

Ryba sa úporne bránila. Unikala proti i po prúde. Asi po dvadsiatich minútach odpor ustával. Ešte raz sa ukázala na hladine. Pomaly som ju priťahoval k brehu. Ako náhle bola na plytčine, utiahol som brzdu a cúvaním som ju dostal na piesčitý okraj tíšiny. Opatrne som ju vyniesol na breh a vytiahol háčik. Až teraz som sa kochal jej krásou. Bola to šťuka s hmotnosťou približne sedem kíl. Aká škoda, že úlovok prišiel neskoro! Ktovie kedy zabrala? Večer? Ráno? Nech to bolo kedykoľvek, bol to posledný úlovok Pištu Báčiho. On sa ho nedočkal.

Zaujatý týmito myšlienkami vzal som šťuku a vkročil priamo do vody. Opatrne som ju položil na hladinu. Chvíľu som ju dlaňami pridŕžal. Vypustila množstvo vzduchových bublín, lenivo mávla chvostovou plutvou a nečujne sa stratila v rieke. Sprevádzal ma dobrý pocit z jej prinavrátenej slobody.

Veľakrát cestujem okolo „našej“ plošinky na svahu. Za tie desaťročia sa tu veľa zmenilo, no spomienky na Pištu Báčiho, ktorý sa nedočkal posledného úlovku, zostali živé...

 

Text a ilustračné foto: Jozef Rozbora