V centre mesta ma čakali more mimoriadnych zliav, ale iba jedna stála za to. Dvaja počerní džentlmeni s prízvukom ich krajana Drakulu ponúkali skladacie udice. Chvíľu ich šikovne rozkladali a skladali, potom vychvaľovali svoj tovar a len tak medzi rečou pozývali okoloidúcich, aby si to skúsili sami.
Zrejme zaúradoval nejaký podvedomý reflex, pretože už o niekoľko minút som sa ocitol v úlohe predvádzajúceho panáka. Mimoriadne zmrznutého panáka. Jemne som rozkladal udicu, aby som ju nepoškodil, pričom som sa snažil presne mieriť uviazanou gumenou rybkou do plastových vedier vzdialených postupne až do vzdialenosti 15 metrov. Na prvýkrát bolo mojim najväčším úspechom, že sa mi nepodarilo roztrhnúť vlasec, ktorý si vraj k udici treba dokúpiť. Po niekoľkých hodoch, kedy som udicu cítil v rukách, som dosiahol tretí kýbeľ na desiatej méte.
Okamžite som vedel, že toto je presne udica, ktorú síce nepotrebujem, ale chcem!
Keď som večer predvádzal svojmu kamarátovi, tiež rybárovi, inak v civile uznávanému psychológovi, povedal, že toto je môj vlastnoručne kúpený a vyskúšaný darček. Potmehúdsky sa usmieval. Ďalej mi vysvetlil, že vďaka tejto udici budem odteraz prehodnocovať všetko – svoj postoj k rybačke, prípravu a hodnotu každého nahodenia . Premýšľať aspoň o jeden krok dopredu, odhadovať silu, diaľku a presnosť umiestnenia návnady. Vraj som práve urobil prvý krok medzi mužov rybárov v strednom veku.
Pozoruhodné, čo dokáže v človeku spustiť kúpa, aj keď možno nekvalitnej udice...
Text: Jozef ROZBORA
Ilustračné foto: redakcia Chytej.cz