S kamarátom rybárom sme sa 1. mája pred viacerými rokmi vydali pred východom slnka po brehu riečky, až k sútoku s oveľa väčšou Nitrou. Nakopali sme červíkov, ktorým sme sa tešili ako úlovkom. Za tými budú jalce skákať ako divé, radoval sa kamarát. 

 

Prvomájová rybačka.

 

Keď sme sa dostali k riečke cez vysokú trávu, mokrí ako myši nahodili udice pod hustými kríkmi a jelšami. Naše sny o krásnej rybačke sa vyplnili. Jalce, karasy, plotice a malé šťuky sa len tak mihali okolo návnad. Húfne vyliezali spoza vodných rastlín a kriakov rastúcich vo vode, neohrdli lákavými návnadami a veľa z nich skončilo napichnutých na háčikoch. Boli sme tomu radi a súčasne aj prekvapení, kde sa tu berú také húfy rýb. Pretože niektorí kolegovia nás odradzovali tým, že Radošinka je na ryby skúpa. Vraj tu domáci z okolitých dedín chytajú ryby do sietí, dokonca aj elektrickým prúdom. Boli sme radi, že sa tieto informácie nezakladali na pravde. Riečka bolo plná života, najmä v úseku kde sa vlievala do Nitry. 

 

Dobrý pocit a radosť z rybačky podčiarklo slnko, ktoré sa vygúľalo cez hustú vrbinu a osvietilo sýto zelený breh. Ako človek z mesta som už  pomaly zabudol, akú krásu možno vidieť v jedno slnečné májové ráno. Hádam ani nerobím dobre, že opisujem tento utešený kútik pri Radošinke, kde je rybačka taká vášnivá, kde je všetko divé ako vo výpravných filmoch.

 

Bola raz jedna riečka...

 

Po rokoch som sa vrátil na tieto miesta, aby som znova zažil krásne prvomájové ráno podčiarknuté úspešnou rybačkou. Neveril som vlastným očiam! Samotná riečka vtesnaná rukou vodohospodára do predpísaného tvaru, zamurovaná betónovými dlaždicami. Porast z brehov odstránený, všetka tráva asi od nejakého postreku doslovne vypálená. Slnko svietilo priamo na vodu, z ktorej ryby radšej odplávali, pretože stratili svoje prirodzené úkryty, v ktorých mali svoje pokojné miesta na prežitie. Už nesvietilo to nádherné slnko, pred ktorým sa dalo skryť v hustých porastoch. Bolo to iné slnko ako pred rokmi. Ubíjajúce, pred ktorým nebolo úniku. 

 

Nitra.

 

Čo som to chcel vlastne povedať? Áno, iba to, že my, ľudia svojimi nešetrnými zásahmi do prírody ničíme všetko živé a krásne, čo tu bolo odjakživa. Určite to vidíte aj vy priatelia v okolí svojich lovných miest, ktoré sa menia na vysušené planiny. A riečky a rieky so zabetónovaným brehmi, alebo malými vodnými elektrárňami prichyľujú menej rýb ako v minulosti, kedy príroda nebola vtesnaná do neprirodzených korýt. 

 

Takže, priatelia. Vždy skoro ráno, keď sa vám nelení vybrať k vode, pokúste sa ešte nájsť také krásne miesta ako sme našli my pri Radošinke pred niekoľkými rokmi. Tam, kde sa nepozeráme iba na ulovené kapitálne ryby, ale kde zažijeme kľud a pohodu, kde ešte prevláda krásna a nepoškvrnená príroda. Avšak, treba sa nám ponáhľať...

 

Text a fota: Jožko R.