Nálada medzi účastníkmi májovej veselice po tradičnom stavaní vysokého smreku - Májky pre šecky dzívčence v dzedzine - bola veselá. Nespadol ako vlani pár minút po vztýčení, pričom sa rozbili aj fľašky priviazané na jeho vrcholci naplnené miestnym vínom – „samoroďákom“.
Nad všetkými nástrojmi miestnej dychovky vyčnieval čistý tón nablýskanej striebornej trubky. To s prižmúrenými očami s bielou vreckovkou v pravej ruke hral Štefan, prezývaný aj Armstrong, ktorý bol v širokom okolí známy ako šikovný a úspešný rybár. Ale poďme po poriadku...
Chytať ryby ho naučil mamin brat Tomáš. Malý Štefan bol rád, keď mu mohol leštiť udicu a nosiť jej obal počas slávností v dedine, kedy chodili členovia remeselníckych cechov, hasiči a rybári od jedného konca dediny na druhý. Slávností bolo požehnane. Oslavy oficiálneho vzniku obce, cirkevné aj svetské sviatky. No najmä rybárske preteky počas hodov, ktoré sa u nich slávili viac dní k kuse. On ešte chytať nemohol, pretože mu ešte nedorástli ruky na udicu. Strýko sa počas jednej rybárskej súťaže v obci pri Českých Budějoviciach, s ktorou mali družbu, zaľúbil do dcéry porybného.
Po čase bola aj svadba a on sa odsťahoval za nevestou. To mal Štefan desať rokov a jeho ruky už dokázali udicu udržať a vytiahnuť aj trofejnú rybu z Moravy. Lenže tú nemal, pretože v dome spolu s ním rástli ešte traja mladší súrodenci, na ktorých ledva stačili zárobky rodičov. Šťastie mu však prišlo v jeden pondelok, kedy otec priniesol z pošty obrovský balík od strýka Tomáša. V ňom bola v kope papiera zabalená pevná udica s vygravírovaným nápisom ESOX a listom:
„Nazdar Ščefan. Fčil bydlím a dělám daleko v Čechách, ale nezapomnel sem na Tebja. Posílam Ti stríbrnú udicu, nech je aj z Teba dobrý rybár, jak je to naší rodzine zvykem. Moc k temu netreba. Enem porádne preháňat tie šupinaté torpéda v Morave a v rybníku.
Tvúj strýc Tomáš.“
Odporúčania strýka dodržal a po niekoľkých rokoch sa stal jedným z členom dedinského cechu rybárov Morava. Postupne sa vypracoval medzi uznávaných rybárov v širokom okolí. Nezabudol ani na trubku, ktorej zvuk mohli ľudia počuť najmä po úspešnej rybačke. Vtedy jeho ll Silenzio znelo v jeho podaní skutočne radostne a slávnostne. „Čujete ludé, Ščefan zas mňel pri vodze šťastí,“ hovorili si poslucháči z okolia počas oslavného hrania.
Okrem rybárčenia a hrania na trubke mal ešte jednu záľubu. Rád si zahral mariáš, čo sa nepáčilo jeho žene Jožine ktorá mu po neskorom príchode domov vždy poriadne ponadávala: „Kukni sa ty starý kozel. Máš ešče malé dzeci, keré potrebujú nové boty. A treba kúpit uhlí na zimu. A ty enem práskaš týma čertovýma obrázkama bez chosnu pre rodzinu. Dobre mi tá moja maminka ríkali, neber si ho, šak ten ví enem udice leštit a kartami trískat!“
Karty mastil so studniarom Slávom, vedúcim obchodu Lojzom a hasičom Gustom v malej rybárske chatke, ktorá slúžila ako sklad rybárskeho náradia. Tu mali okrúhly stolík, okolo ktorého sedeli na debničkách od piva potiahnutých kožami z diviakov a okolo steny obvešanými rybími trofejami. Okno tu nebolo, iba pevné oplechované dvere, ktoré počas kartárskych manévrov z vnútra pevne zahasprovali.
Na jednu augustovú sobotu dostala kapela pozvanie od bohatého mäsiara, tiež majiteľa povolenia na lov rýb z vedľajšej obce hrať na svadbe jeho jedinej dcéry Terky. Pláca dohodnutá za účinkovanie bola taká vysoká, že niekoľkonásobne prevýšila honorár za domáce veselice. Podmienka mäsiara však bola: „V každém prípadze scem, aby prišel aj ten záhorácky Armstrong a mešter rybár Ščefan! Ja si rád púščam hudbu teho pravého Armstronga na gramafóne. Najradči ked porážam svine a tak neočujem ich kvíkaní. Šak aj my masári a rybári sme enem ludé a móžeme mat vztah ke kultúre, né?“
V piatok pred svadbou hrali do tanca miestnym rybárom - dôchodcom. Zábava skončila skôr ako zvyčajne pre únavu starších spoluobčanov spôsobenou najmä konzumáciou cukrom dosladeného domáceho vína. Ale kartárska úderka hrala mariáš až do skorých ranných hodín. Štefan odložil trubku do kúta skladu za drevené sudy používané na prevoz násadových rybiek. Čierny futrál, v ktorom ju nosil, mal pri sebe, pretože do neho ukrýval pred manželkou vyhrané peniaze. Darilo sa. Nad ránom s futrálom plným peňazí odišiel domov bez trubky. Jednoducho na ňu zabudol...
Ráno, keď sa už chlapi z dychovky trúsili k autám, ktoré ich mali odviezť na svadbu ho budí jeho „živý budík“: „Stávaj ty hebedo! Šeci sú už venku, enem ty si lehníš v posteli jak kebys voly prodal. Košelu a kravatu s tým zeleným sumcom máš vyžehlené. Né, abys tú vázanku zasvinil jak na rybárskom plese, ked si mi ríkal, že ti ju pošlapali, lebo boli šeci opití, enem tys byl trízvy!“
Rýchlo sa obriadil a s obalom od trubky pod pazuchou utekal k autám. Až po príchode do nevestinho domu zistil, že mu trubka chýba. Chytro nasadnúť s kolegom do auta a švihať pre ňu. Svadobný otec, mäsiar Urban, po zistení, že trubkár chýba sa parádne rozčertil: „To sem so moheu myslet, že už není spolehnutí ani na rybára od Moravy! Gážu dostanete enem polovičnú a žádnu výslužku. Šak sa pod černú zem prepadnem od haňby pred novýma svatovcami, kerým sem sľúbil, že im bude vyhrávat záhorácky Armstrong!“
Po príchode s trubkou späť si to Štefan namieril do kostola, kde ho za úplatok kostolník pustil na vežu k zvonu, odkiaľ mal dobrý výhľad na svadobný sprievod vedený smutnými kolegami hudobníkmi. Pred príchodom k domu nevesty nadšene zahral tunajšiu odobierku – Kebych ja vjedzela, kde budem nevjestú... K tomu sa pridali ostatní kolegovia. To už nálada začala stúpať. Pred vstupom do kostola rezko spustil tóny Svadobného pochodu od Bartholdyho, k čomu sa pridal aj organista. Urbanovi žiarili očká, keď budúcemu svatkovi vysvetľoval, že to on zariadil nebeskú hudbu. Všetky tetky prizerajúce sa obradu až slzili nad tou nebeskou hudbou: „To tu ešče nebylo! Žeby si to zaplacil až tam na nebeskej húre? Preto sa mu tak darí aj v rybačke...“
Pochod z kostola na obrad na národnom výbore a svadobnú hostinu bol oveľa radostnejší. V čele pochodoval Štefan s nablýskanou trúbkou a bielou vyžehlenou vreckovkou prichytenou iba malíčkom pravej ruky.
Ale to nebolo všetko. Jeho skutočnú muzikantská lopota začala v čase, kedy ostatní kolegovia mali prestávku. On musel do nekonečna do uška vyhrávať Urbanovi najmä pesničku Mackie Messer, ktorý sa ju so slzami v očiach snažil spievať. Páčili sa mu najmä slová – Žralok zuby, má jak nože..., ktorým ako rybár a mäsiar dobre rozumel.
Domáce jazyčnice sa zhodli: „Byla to pjekná svadba! A ten trubkár, jak krásne hral z kostelnej veže. Šak aj odmenu dostal královskú. Určite vácej jako za všetky predané ryby ktoré vytáhel z Moravy...“
Spokojná bola aj Štefanova manželka. Štedrá odmena za hudobnú lopotu postačila na nákup ošatenia pre deti, aj paliva na zimu. A aby sa o nej nehovorilo, že je veľmi šetrná, šuchla Štefanovi pár koruniek na kúpu nové podberáku.
Text: Jozef Rozbora
Ilustrační foto: archiv redakce Chytej.cz
Rybári sú naozaj zaujímaví ľudia. Nakoniec, každý človek je svojim spôsobom jedinečný a pritom nezáleží na dobe, ktorú žije. Dôležité sú jeho vzťahy, ktoré odzrkadľujú postoj k ľuďom, k prírode… Pekný článok, nech sa naďalej darí pri zbieraní spomienok a ich zhmotnenie pre nás čitateľov.