Rybár Dežo

Dezider Stojka už  roky sa okrem vášne k rybačke živí poctivým remeslom. Tak ako jeho dedo a otec vykonáva funkciu či remeslo - hrobára. Takého obyčajného, ale aby si zaslúžil prácu musí kopať jamy. Zem vyhrabe do požadovanej hĺbky a šírky, aby bola spokojnosť pozostalých.

 Domček má postavený konča dediny, kde už iba tepaná brána delí vyvolených vstúpiť do večnosti. Vedľa cintorína a rybníka, ktorý jeho prarodičia a rodičia navštevovali radšej ako školu a spovednicu. Behom času sa dedina priblížila k jeho obydliu, ale rešpekt k pokoju už neživých nedovolil novým obyvateľom prísť tak blízko, aby nemali strach z posmrtného života.

Svoju hrobársku prácu si Dežo plní zodpovedne. Jamy kope rýchlo, bez zosypu zeminy cez drevené praženie. Nevadí ani veľké teplo ani zima! Zamrznutú zem dokáže pomocou horiacej zmesi nazývanej „Dežov koktail“ rozmraziť. Ale predsa niečo dokáže narušiť jeho príslovečnú dochvíľnosť a zručnosť. 

Rybolov, ktorý sa v ich rómskej rodine dedí z generácie na generáciu chlapov tak, ako hrobárstvo. V čase aktivity ešte živých rýb stráca pojem o čase a vydrží sedieť pri vode bez pohnutia celé noci a dni. V tomto čase loveckej zanietenosti pozostalí vedia, že nebožtík musí zotrvať v chlade Domu smútku o niečo dlhšie, kým si on, vždy oblečený v čiernom nenatiahne ako inak čierne montérky a začne stavať  kútik na najdlhší odpočinok. Veľakrát bolo treba aj posunúť termín pochovania, kým ryby neskončia v Dežovej sieťke. Dokonca niektorí netrpezliví v snahe poznať poslednú vôľu nebožtíka, tajne púšťali zakúpené ryby do okruhu dosahu jeho čiernych udíc, len aby ich vymenil za lopatu a krompáč. 

Ale ako sa hovorí: Každá udica má svoj koniec!“, jedna príhoda narušila jeho sebadôveru. Bolo to v plnej rybárskej sezóne, kedy dostal objednávku na vykopanie dvoch jám na pohreby v jeden deň. Práve v čase začiatku posadnutosti rýb pri splne Mesiaca! V roztržitosti vykopal iba jednu a odbehol omočiť už netrpezlivé návnady na nových udiciach. Syn otcovi veľmi ohľaduplne a z úctivej vzdialenosti tlmočil odkaz, že do rána musí byť ešte jedna jama. Nič sa nedalo robiť. Práca je dôležitá, ale rybačka tiež. V plnom svite Mesiaca pred polnocou odbehol na cintorín splniť kopáčsku úlohu.

Lenže v tej rýchlosti zabudol na jedno z prikázaní hrobára: „Ak si na dne, maj so sebou rebrík!“ Nemal ani rebrík a lopatu s krompáčom vyhodil z jamy pri meraní jej hĺbky. Nebál sa strašidiel, iba toho, aby lapené ryby neušli počas jeho neprítomnosti z háčika. Začal volať o pomoc, čo začuli miestni aj nemiestni bezdomovci bývajúci v šopách pri múre cintorína.

Tí sa tak naľakali skresleného hlasu, že bežali do vždy plnej krčmy oznámiť, že na cintoríne straší. Najskôr sa im dostalo výsmechu, ale keď ich zelená farby tvárí ako chrbát jalca nezišla ani po jednom poldeci, ozbrojení chlapi sa vybrali na cintorín. Ale keď začuli skučanie strašidla vrátili sa späť do chmeľového útulku a hádali sa, ktorý nebožtík nedá to pokoj. Napokon sa osmelili a išli domov zavolať Deža, aby on spravil poriadok so strašidlom. Iminko im oznámil, že otec je na rybách, ale on sa nebojí a ide zistiť pôvodcu kvílenia.

Otcovi hodil do jamy rýľ, aby si vykopal schodíky. Ten mu po vyslobodení hodil pár na zadok s prídavkom, ktorý nehodno použiť ani na papieri s otázkou, kde sa túlal. A odbehol k udiciam. Chlapi išli dokončiť predpísaný pitný režim so smiechom, ako hrobár skončil predčasne tam, kde všetci budeme iba raz v živote. 

Koniec dobrý, všetko dobré. Dvaja mieroví kapríci ako vyšití potešili dušu rybára po krátkom nedobrovoľnom odlúčení od toho, čo je rybárom najbližšie. Dobré udice a ryby, ktoré nekvília ako strašidlá.

„Nech každý vták spieva svoju pieseň“  (Sako čiriklo mi peskeri giľi giľave)

Obchod s rybami  

Na prelome augusta a septembra sa ryby urodily. Od mojich rómskych kamarátov prišla správa: „Berú! Je ich toľko, že sa dajú naberať vidlami!“ Odpoveď znela: “Prídem. Strážte ryby, ústa neoblievajte, vypijeme si potom!“ O obsahu radostnej správy som začal premýšľať. Ako vidlami? Veď v posledných rokoch som musel na brehu rybníka vystáť jamu a miesto rýb chytiť postupne tri prechladnutia a dve chrípky! Výsledok bol ten, že som naštudoval literatúru, ako uchovať ryby do budúcnosti. Veľa popísali. Najviac odborníkov odporúčalo čo najskôr zdravé a chutné mäsko nemých tvárí zamraziť, alebo naložiť do slaného nálevu. Ale čo keď ich je tak veľa, že celé príbuzenstvo nebude mať voľné skladovacie kapacity? Predať, radila moja šedá obchodnícka kôra.

Existuje iba zákaz chytania, nie myslenia!

So sudom od nafty, váhou do 50 kg a prenosnou registračnou pokladnicou som nastúpil do vlaku. Presnejšie do vagóna na prepravu tovaru, aby sa moja nadmerná batožina zmestila. Pozývajúci spolu chytači a budúci kolegovia - boháči z predaja úlovku, mali pravdu. Vypustený rybník sa hmýril rákošom lapačov nemých tvárí, ktoré sa lenivo povaľovali na dne. Ich lovci sa ako tehotné slonice obťažkaní vrecami, ruksakmi, zviazanými sukňami a nohavicami plnými metajúcich sa rýb plahočili v blate. Aj z kufrov motorizovaných tátošov vykúkali chvosty a rozďavené papule šťúk, kaprov, sumcov a iných druhov počas väčšiny roka chránených tvorov. Umožnili im to miestni vodní ochrancovia. V snahe predísť storočnej vode sa rozhodli vypustiť a vyčistiť rybníky v okolí. Všetci sa usmievali nad bohatým a ľahkým úlovkom. Až na niektorých, ktorí udatne a šťavnato nadávali na prekliatu ozónovú dieru, ktorá im spálila odkryté časti tiel.

Aj nám sa podarilo z blata vytiahnuť polomŕtve ryby. Už ich iba naložiť do suda a Aviou ťahať do okresného mesta. Miesto na predaj bolo skvelé. Priamo pred nemenovanou bankou, ktorých bolo na námestíčku spolu so stánkami rýchleho občerstvenia neúrekom. Pred predajom bolo nevyhnutné vykonať niekoľko obchodníckych krokov. V prvom rade nakŕmiť tovar ako kačky kameňmi, väčšie tvory tehlami, aby boli ťažšie. Veľká väčšina z nich plávala na dne kade a tie na povrchu mali bruchá otrčené k slnku ako by sa opaľovali.

Predísť chladu na ruky bolo nutné vypiť slivkový odvar z jedného stromu dospelej slivky. Rybám, aby nemali pocit smädu dostali tiež napiť vody, aby ešte viac potrápili zánovnú váhu, ktorej sme zašpinili ukazovateľ hmotnosti. Prenosná registračná pokladnica čírou náhodou tiež skončila v sude čo spôsobilo, že potvrdenky vytláčala takú vysokú daň ako v stredoveku. 

Nakladanie na váhu zabezpečoval Gejza, otec šiestich detí z prvého manželstva a troch z terajšieho trpiaci chorobou ľudovo nazývanou trasľavka. To preto, aby trasúce ruky vytvorili dojem, že ryby sú čulé. Tie na váhe vytláčali ich hmotnosť do závratných peňažných výšok.

Kupujúci boli väčšinou spokojní. Až na niekoľkých viťúzov ktorí požadovali ryby ľahšie a menšie. Tak sme ich usmernili do Drobného chovateľa, kde predávajú rybky do akvárií. Ďalšia možná majiteľka zdravého mäsa tvrdila, že rybu ktorú jej chceme predať nemá šupiny a oproti ukazovateľa váhy je príliš malá. Nedostala nič, pretože nepozná kapra lisca ktorý má svoje ošatenie permanentne v čistiarni a hoci nedorástol na príslušnú dĺžku je o to širší. Vyhrážala sa sťažnosťou na úrade, ale čakajúci rad ju poslal od kade preč aby nezdržovala. Kapor spolu s kamennou záťažou skončil v taške dôchodcu, ktorý vlastní malý byt a odstraňovanie šupín z väčšej ryby by ho ešte zmenšilo.

Niektorí čakajúci mali požiadavku poslať rybu na onen svet. Tu však zapracovalo naše svedomie rybárov. Nie! Popravy rýb nevykonávame a sme proti týraniu všetkých zvierat nielen rýb! 

Predaj sa s úbytkom plávajúcich a polo plávajúcich rýb skončil poslednou, ktorú bolo nutné vybrať z otvoru na vypustenie vody  kam sa ukryla. Jej predaj sa uskutočnil formou dražby: Chyť si, zaplať  a choď. Zvíťazila misska plného rybníka zvolená miestnymi rybármi na ich plese. Bola to radosti pozerať na naše peňaženky, v ktorých pred predajom zavýjal iba prievan. Uhádli ste, naša cesta po predaji viedla do bistra „U Kormorána“. Ale k zaslúženej tekutej odmene nedošlo. Zabránil nám v tom poslanec miestneho zastupiteľstva po sťažnosti pani, ktorej sa ryba nedostala. Radšej sme sa   premiestnili do našej krčmičky „U Borga“, kde to vonia človečinou a zvetraným pivom. 

Naše  hlavy, udržiavané v pohode správnym pitným režimom už začali rozmýšľať, ako to roztočíme, keď sa budú znovu vypúšťať rybníky!

Nebudeš pracovať, nebudeš jesť ! (Na kerha buťi, na chaha !)

Rambo v rybníku

Začiatkom letných detských prázdnin sa rozšírila správa o rybej príšere v rybníku. Tí ktorí ju videli, dali jej meno Rambo. Chýr o príšere sa doniesol aj do našich uší a obyvateľov našej rómskej komunity.

Podľa rybárov a ich kibicov pri vode vyzerá skutočne obludne. Čierna lesklá farba, ponáranie a vynáranie z vody za špľachotu, ako keď pytliaci utekajú na člnoch Rybárskej stráži. Telo podlhovasté s ostrými výčnelkami a plutvou veľkou ako dvere. Že vraj aj ryby dostali strach a po západe slnka, kedy sa obluda vydáva na lov, sa všetky tlačia v plytkej vode v rohu rybníka. Na druhý deň sú tak poplašené, že zabúdajú na dobré mravy a pohŕdajú návnadami. A keď aj delikatesou - mladými chrústikmi a medom natretými červami, začalo to byť vážne.

Pokiaľ ide o strašidlá a príšery nemusíme si nad tým lámať hlavu. Oni v našich končinách boli časté. Veď každá solídnejšia turistická atrakcia, či už ide o zámok, zrúcaninu alebo vodu potrebuje, aby bola opradená závojom tajomnosti a okorenená strachom. Ale je treba prísť na kĺb, ako to vlastne v skutočnosti je. 

Čo keď tá obluda požerie všetky ryby a začne poľovať na nás a naše deti? Plán bol jednoduchý. Identifikovať Ramba, zistiť jeho miery, nachystať poriadnu sieť, vhodnú návnadu a skántriť ho. Stalo sa. Z oceľového pletiva zhotovil kováč Miki nadmernú sieť naplnenú pichľavými železnými ježkami. Ako návnada bola použitá ryba v miernom rozklade nastriekaná olejom od mora, kde s ním úspešne vábia veľryby.

Dôkladná príprava na chytenie nežiaduceho obyvateľa rybníka priniesla výsledok! V tretí večer sme začuli kvílenie tvora uviaznutého v pichľavej sieti. Po ňom krik podobný ľudskému. Po pritiahnutí siete k brehu bol Rambo odhalený. Nebol to netvor, ale vnuk babky Stojkovej, ktorý skúšal doma vyrobenú potápačskú výstroj. Veľký div pre neho, že neskončil ako po prebehnutí mašinou na výrobu sečky. Na otázku prečo nikomu nepovedal, že bude plávať večermi v rybníku za divných zvukov vody z trubice na dýchanie zhotovenej z pumpy na bicykel, odpovedal, že nechcel aby ho niekto videl. 

Malé dobrodružstvo skončilo. Niektoré deti však v snahe napodobiť nepravého Ramba skúšali po západe slnka zaplávať si v rybníku. Rybári si svoju vodnú svätyňu pokrstenú mozoľmi pri jej zveľaďovaní už dôkladne chránia pred vpádmi zlých tvorov a chamtivých ľudí.

Poslúchaj rodičov, pretože zjedli viac chleba ako ty! (Šun la de le dades, bo chale buter mar)

Opálení strážcovia rybníkov

V širokej rybárskej verejnosti okrem vášnivých rečí o zaručene najlepších spôsobov ako prekabátiť ryby. V poslednom čase dominuje diškurz o rozširujúcom sa plienení našich vôd pytliakmi. Najmä o stave akcieschopnosti organizácie, ktorá má v náplni práce chrániť rybníky a rieky od čiernych rybárov. Organizácie, ktorá má delegované právomoci postupu voči neželaným rabovačom, členovia ktorej s odznakom Rybárska stráž by okrem toho, čo je na papieri, mali mať aj v duši zapísané regule spravodlivosti a cítenia k obyvateľom našich vôd. Popri tom aj nezmieriteľnosť s ich porušovaním a vlastnú nepodkupiteľnosť priamo od pytliakov a nákupcov ich úlovkov. Takto a podobne to aj deklaruje väčšina poctivých rybárov.

Pri počúvaní a čítaní o uvedenej problematiky ma myseľ znovu nasmerovala medzi rybárov Rómov. Nezmenili názor od mojej poslednej návštevy na povýšenecké chovanie chlapov s odznakmi a delegovanými právomocami pri ochrane vôd? Na túto moju otázku neodpovedali hneď. Ani ich ohnivá povaha konať rýchlo im bránila šprihnúť odpoveď z voleja. Chvíľku sa ošívali, niektorí krútili cigarety, iní odbehli domov pozrieť deti. Tušil som niečo nepekné. Po chvíli ich uznávaný vodca Romokolo začal hovoriť. 

Pred tromi týždňami tzv. členovia Rybárskej stráže a ich prisluhovači všetkých Rómov vyhnali od rybníka z dôvodu prípravy zaradenie rybníka do kategórie Chyť a pusť. Že musia ryby vyloviť a nasadiť novými, ktoré vydržia časté vyťahovanie so spätným vrátením do vody. Vylovené ryby putovali v kadiach na nákladiakoch, že vraj do rybníkov na okolí bez uvedeného režimu. To už v okolitých obciach rozvoniavala rybacia polievka, hoci neboli ešte hody. Všetky vylovené ryby predali!

O dva týždne keď v rybníku zostalo pár vystrašených rýb gadžovia oznámili, že môžu znova chytať, pretože zaradenie do Chyť a pusť z dôvodu akýchsi prieťahov nebude určite tento rok realizované.

Moja myseľ po návrate domov zapracovala. Čo tak pripraviť niektorých Rómov na prijatie za členov Rybárskej stráže? Začal som konať na základe informácií o zverení stráženia zemiakov na Spiši Rómami, kde v mnohých prípadoch došlo k zníženiu rozsahu rozkrádania. Tam bol vraj prípad, že jeden ochranca udal aj svojho synovca, ktorý neposlúchol a naďalej kradol. Chlapom rybárom v osade som vysvetlil svoj zámer so založením RRS (Rómskej Rybárskej Stráže). Najskôr sme spoločne s najstaršími osadníkmi vyberali vhodných mužov. Ženy podľa ich názoru nemajú nárok na takúto poctu, nech sa starajú doma o hrnce a deti podľa múdrosti: „Dojekh romňi prindžaler le romeskero vast!“ (Niet takej ženy, ktorá by nepoznala mužovu ruku)

Do užšieho výberu postúpili ôsmi. Štyria však nezvládli požadovaný test písania, dvaja nevedeli plávať v prípade núdzového ťahania rybárov z vody. Zostali bratia Stojkovci s postavami ako pretekári v cvičení činkami s ihrajúcimi svalmi na prirodzenej bronzovej pokožke. Požadované údaje  na vyplnenej prihláške som osobne priniesol na okres, kde o prijatí do RS rozhodovali najkompetentnejší. Výsledok však nebol pozitívny. Nezobrali ich do spolku ochrancov! Členovia, ktorého nemajú v náplni robiť rozdiel pri kontrole podľa nepísaných kritérií, odznak nedostali. Jeden z činovníkov, s ktorým som začínal v mladosti rybárčiť, mi povedal, že členom výberovej komisie na nich niečo vadilo. Nepovedal čo, ale domyslel som si. Zrejme ich vyšportované telá farby tmavého bronzu.

Chlapi z osady výsledok prijali pokojne. Nečakali však na verdikt výberovej komisie a vytvorili skupinku strážcov rybníka iba pre členov svojho etnika. To preto, aby sa nehovorilo, že vedia pri vode iba mäsiarčiť. Pomocou svojich rodín v okolí zadovážili rybky a nasadili do rybníka, aby bola znova možnosť spokojne si posedieť a porozprávať o svojich starostiach, ale najmä radostiach, o ktorých sa tak dobre hovorí.

Nechoď tam, kde ťa nevolajú. (Ma dža odoj, kaj tut navičinen...) 

Text a foto: Jozef Rozbora