Volám sa Vlasto, som absolvent strojárskej odbornej školy s maturitou. Po škole som začal pracovať vo fabrike na výrobu komponentov na výrobu poľnohospodárskych strojov. Až do chvíle, keď sa výroba oproti mašinám zo zahraničia stala nákladnejšou. Fabrika skrachovala, ja som začal navštevovať úrad práce a poberať skromný finančný príspevok. Mal som more času na koníčka od detstva - rybárčenie. Ale aj na premýšľanie, ako zlepšiť svoju finančnú situáciu. Jednu z myšlienok, som začal realizovať. Založil som si živnosť na kúpu a predaj rybárskych potrieb, aby som nezostal od vody a kamarátov rybárov ďaleko.

„U nás nájdete všetko, čo potrebujete k rybolovu!“ - bol prvý reklamný pútač nad malou predajňou, ktorú som zriadil v garáži. Neskôr reklamy v rybárskych časopisoch a webových stránkach, ktoré sa rozšírili ako huby po daždi. Darilo sa. Manželka mi začala robiť účtovníctvo a švagor s mojím bratom predavačov. Už nie v garáži, ale v novej predajni v okresnom meste, ktorým preteká rieka a na okolí sú rybníky. Spolu s úspechmi sa začala v niektorých občanom mesta a okolia, medzi ktorými boli aj kamaráti rybári, prejavovať závisť. Určite to nie je jav v našich končinách ojedinelí. Veď už naši predkovia hovorili – málo robí a moc závidí. Po okolí začali roznášať klebety, že naše podnikanie je nekalé a vraj používame spôsoby šmejdov.  

Najskôr som tomu nevenoval pozornosť a usmieval som sa. Ale až do času, kedy prišla kontrola z Obchodnej inšpekcie. V papieroch a tovare sa hrabali celý týždeň. Záverečný protokol neobsahoval žiadne závažné porušenia zákonných nariadení pri predaji tovaru. Moja firma bola čistá! 

Kto sú to vlastne šmejdi? Odpoveď som našiel pri čítaní novín a sledovaní televízie. Bol som zhrozený nad tým, ako starých ľudí zatvárali do miestností, kde po prezentácii tovarov pochybnej kvality, ich nútili si kúpiť. Na potrebu a domov ich pustili až vtedy, keď si kúpili vysoko predraženú vec. U nás sa tomu hovorí „aušus“. Vec nekvalitná, na niekoľko použití a  vysoko predražená. 

Vrcholom však bolo, keď na naše deti začali rovesníci pokrikovať: šmejdi! Domov prichádzali uplakané, bezmocné  a rozhodnuté radšej prejsť na inú školu. 

Hoci som vedel, že naša firma postupy šmejdov nerealizuje, začal som premýšľať, prečo niektorí rybári a susedia sa znížili na podlú úroveň ohovárania, do ktorého zapojili nevinné deti.

Čo mohlo spustiť takúto nenávistnú kampaň? Bola to akcia v Kultúrnom dome počas schôdze našej rybárskej organizácie, kde sme vystavovali náš tovar s možnosťou okamžitej kúpy alebo jeho objednania? K tomu bola prednáška uznávaného odborníka na lov rýb o najmodernejších technikách lovu. Poslucháči neplatili nič, celý honorár lektorovi hradila naša firma. Alebo dve ceny do tomboly na rybárskom plese, ktoré ak chcel niekto vyhrať, musel si kúpiť žrebovací lístok? Či moje najnovšie vybavenie od výrobcu, ktoré som testoval? Možno...  

Nedopátral som sa odpovede na tieto otázky. Nálepka „šmejdi“ bola na nás nalepená dôkladne a držala sa ako sumec na dne v horúcom lete. Začiatkom školského roka prišiel syn Vlastík natešený domov. Majú vraj nového mladého učiteľa, ktorý by rád založil v škole krúžky pre žiakov. Súčasne sa pochválil, že naša rodina vlastní predajňu s rybárskymi potrebami a všetci muži našej rodiny sú rybári! S rozžiarenými očami ma presvedčil, aby som vedúceho rybárskeho krúžku robil ja. Nedalo sa oponovať. Akurát som presvedčil otca, ktorý si už užíva dôchodok, aby riadil krúžok on. Ja budem členov krúžku zásobovať výbavou, ktorú nám darovali výrobcovia a tou, na ktorej boli už realizované drobné opravy, pravdaže všetko funkčné. Rybársky krúžok, spolu s futbalovým, sa tešil veľkej obľube. Dokonca v čase zimných dní, kedy išiel futbal bokom, začal záujem o jeho činnosť rásť. Spokojní okrem detí boli aj rodičia. Vedeli, že ich deti sa neflákajú po uliciach, alebo nehrajú počítačové hry vedľa zafajčených miestností pohostinstva. 

Karta sa obrátila. Označenie našej rodiny „šmejdi“ sa stratilo. Dokonca si ľudia hovorili o dobrom počine zaúčať mladých rybárov. Dobrá povesť krúžku sa rozšírila aj do vzdialeného okolia zriadením vlastnej webovej stránky. Aj sa nám dostalo ocenenia udelením pochvalného uznania od Ministerstva školstva – za príkladnú mimoškolskú výchovu detí a mládeže.

Keby som povedal, že z tejto popularity naša rodina nemala nič, klamal by som. Obrat predaja sa podstatne navýšil. Tak sme mohli, aj keď s nevôľou, odovzdávať stále rastúce dane z podnikania. Nevadí, štát určite z nich prispeje aj na činnosť podobných krúžkov.

 

Toľko vyznanie rybára Vlasta. Ukončujem tento príspevok bez konca a pýtam sa:

Nachádzajú sa aj v radoch rybárov šmejdi, alebo je to iba vymyslená rozprávka?

 

Text: Jozef Rozbora