Prvá udička

Syna Janka som po dorastení do veku, kedy už nepotreboval plienky, prvýkrát zobral so sebou k vode. Samozrejme po prísľube manželke, že sa mu nič nestane a vrátime sa zdraví. A tak moja výbava narástla o sklenené obaly s výťažkami ovocia a teplým oblečením hoci bolo leto. „Čo keby sa náhle ochladilo a malý prechladne. Môžeš hádať, kto asi by ho liečil?“  prízvukuje matka na môj ponos, že ideme na ryby a nie týždňovú dovolenku v Tatrách.

Spočiatku frflali aj chlapi pri vode, že vraj malý bude plašiť ryby. No keď videli Janka, ako s otvorenými ústami, keď práve nejedol alebo nedriemal s iskričkami v očiach, tichučko tlieska každému záberu a najmä ulovenej rybke, zmenili názor. Do vedra s vodou išli malé rybky, s ktorými sa hral na princa - ich záchrancu. Chvíľu sa s nimi pohral, niečo im tichučko pošepkal a daroval slobodu. Tí, ktorí mali podobných rybárikov doma, sľúbili, že ich tiež privedú, aby mali chvíľku pokoj od mamičiek mysliacich si, že muži nevedia vychovávať deti.

Naše spoločné rybačky boli častejšie. Hlavne po darovaní mini udičky, s ktorou mohol čeriť vodu a plašiť žaby. V jeho ponímaní mrchavé bosorky. Rýchlo sa naučil sa pomenovať stromy, kríky, aj vtákov pri rybníku. Ale aj autá a motorky z nosiča nad predným sedadlom bicykla kde mal, akože svoj kráľovský trón.

Rozprávky, ktorých súčasťou bola príroda a živé bytosti, počúval a vnímal oveľa viac, ako deti sediace doma, čo mu veľmi pomohlo s pasovaním sa s prvými písmenami v škole. 

Už nestačila malá udička z liesky. Na ôsme narodeniny si sám vybral v obchode takú, s ktorou bude nielen bojovať proti zlým duchom vo vode, ale s ktorou určite dokáže mamine, že aj on sa vie postarať, aby mala čo variť. K udici neskôr pribudol horský mini bicykel so širokými drapľavými kolesami, aby dokázal prejsť aj po blate na už iba jeho miesto v húštine nad vodou odkiaľ mal dobrý výhľad a jeho videl málokto. Keď bol starší, bicykel prevzala malá sestrička Mirka a udička bola zamenená za dospelácku udicu. No nezabudol na tú prvú, čarovnú. Poctivo ju zabalenú ako talizman pre šťastie nosil a nosí vždy k vode...

Darované rybky

Detské roky Janka preleteli rýchlo ako voda v rozvodnenom Váhu. Základná škola v laviciach a tá skutočne rybárska, ktorá nepotrebovala prázdniny, skončila. Čo ďalej, na akú školu ho prihlásiť? Gymnázium, kde sa hlásili skoro všetci z obce, alebo do učilišťa s maturitou pre budúcich obrábačov kovov? Syn si vybral sám. Rybárske učilište! Matka hrozila a prosila, aby si to rozmyslel, že tam idú iba tí, čo sa zle učia, že to nemá budúcnosť a že škola je ďaleko od domu. A od chladnej vody bude stále chorý! Takéto čierne myšlienky vírili aj v mojej hlave, ale zostal som voči nim imúnny. Prihláška s mojim a matkiným uslzeným podpisom putovala do školy pre budúcich profesionálnych rybárov.

Učil sa výborne, ale ako sa matka obávala, bol častejšie prechladnutý. Po prvom ročníku však telo od pobytu na čerstvom vzduchu zosilnelo a kýchanie sa dostavilo iba od korenia pri varení výbornej rybacej polievky, ktorú sám uvaril, za čo mu bola najväčšia odmena vysmiata tvár mamy po pochválení sa susedkám.

V treťom ročníku, ako jeden z najlepších žiakov bol za odmenu na rybačke v Nórsku. Ja a moji kamaráti od vody sme neverili jeho rečiam o tom, čo videl. Ako sa dajú chytať ryby, ako si každý rybár váži čo i najmenšiu ulovenú rybku, hoci ich je v mori neúrekom. Neskôr sme po videní fotografií pochopili, že chytať ryby môže byť aj profesia spojená s oddychom. A čo môže byť lepšie ako keď človek robí to, čo ho baví! Naplno však zabodoval a udobril si matku prineseným darčekom. Teplou vestou so severskými vzormi, uštrikovanú z prírodnej bavlny, ktorá hriala nielen na tele, ale aj na duši.

Ročný pobyt na vojenčine prežil v Čechách, tam kde to žije rybami a rybármi. Listy a telefonáty opisovali tú nádheru rybníkov a slávnostné výlovy kaprov, ktoré dorastali do veľkostí našich trofejných. Spoločníčku pri rybačkách mu robila Vendulka, dcéra majiteľa rybníka, s ktorou sa aj zosobášil. 

A tak dnes so svatom Jindrom a malým Honzíkom spoločne vysedávame pri udiciach a diskutujeme o všetkom možnom. Najviac však o vášni k rybačke, ktorá spája dobrých ľudí. Ale verte mi priatelia rybári, že hranice medzi našimi rodinami nejestvujú.

„Rybačka bez detí je ako deň bez slnka.“

Text: Jozef  Rozbora