Svadba patrí v našich končinách odjakživa medzi najvýznamnejšie spoločenské udalosti. Vo veľkej rodine rybárov ju predstihuje iba prijatie do Petrovho cechu a ulovenie trofejnej ryby. S týmto obradom sa spájajú najrôznejšie zvyky a obyčaje, z ktorých sa dodnes väčšina zachováva. Skôr ako došlo k samotnému aktu, náš hrdina rybár Lojzo išiel k rodičom budúcej manželky na „pytačky“ požiadať o ruku ich dcéru Milku. Dojatí a slziaci rodičia s radosťou súhlasili, len aby mali pokoj od neskorých Milkiných príchodov z diskoték, ktoré vyspávala až do popoludnia. Aj pytač bol spokojný s vidinou, ako mu bude budúca žienka oprašovať udice a chystať poživeň pre neho a stále fajnovejšie ryby. Nič nestálo v ceste začať prípravy na svadbu...

Termín bol stanovený na Fašiangy (za riekou Moravou sa hovorí „na Masopust“), kedy ryby spokojne oddychovali na dne rybníkov a na gazdovstve bolo menej práce. Po sobáši obe družiny – ženíchova a nevestina veselo zasadli k plným stolom. Výdatné jedlá boli hojne zapíjané hriatym páleným a lahodným vínkom. Každý chod a prípitok končil vyberaním poplatkov pre nevestu do varechy a ženíchovi rybárovi do podberáka. 

O polnoci, kedy ženy vyzliekli Milku obradného rúcha a sňali z hlavy zelený venček, mohla usmiata predstúpiť pred manžela. Mohla, ale jeho nikde! Väčšina svadobčanov z nevestinej  strany bola v tom, že namiesto nevesty uniesli ženícha miestni rybári. Tí sa najskôr smiali, ale po viac ako hodine neúčasti Lojza, začali aj oni byť nervózni, pretože ženy ich začali častovať nevyberanými slovami a prerušili im dodávku nápojov. Všetci chlapi sa pod fúzy usmievali nad tým, ako sa Lojzo zavčasu zbavil plneniu manželských povinností. 

Začalo horúčkovité pátranie po zmiznutom ženíchovi, ktoré ako rodená veliteľka viedla už odčepčená, ale opustená nevesta. Hľadali všade. V dome, v garáži, u susedo, ale aj v senníku a nevábne voňajúcej žumpe. Nič, akoby sa do vody prepadol.

 

 

K tretej ráno, keď obe rodiny už v duchu chystali pohreb, zobudil sa alkoholom omámený Dano, ktorý vykonával súčasne tajomníka rybárskeho spolku. Navrhol pokračovať v pátraní pri rybníku. Stalo sa. Svorka svadobčanov vyrazila k hornému rybníku, kde mal stratenec svoje stále miesto. Nemýlili sa. Zababušený do vatového kabáta spokojne sníval večný sen rybárov: „Chytiť zlatú rybku, alebo aspoň trofejnú hlavátku!“ 

Ako to však býva, sen nedosníval. O jeho ďalšie účinkovanie s udicami sa na dlhú chvíľu postará domáca pani, ktorá sa zapovedala, že k vode sa dostane iba s ňou a to iba počas prázdnin detí, kedy každá ryba a rybár by najradšej mali štuple v ušiach...

 

„Ticho pri rybníku je najkrajší zvuk!“

 

Text: Jozef  ROZBORA