Staručký abbé Faria krátko pred svojou smrťou prezradil grófovi miesto, kde je ukrytý poklad. Miesto v strede Európy, Hornom Uhorsku, medzi Tatrami a Dunajom, kde navyše dvoch tisíc vodných plochách dorastajú ryby statných rozmerov. Jednoducho poklad nad všetko zlato a drahokamy. A hneď ako sa Monte Christo dostal z vreca na slobodu, vypravil sa tam...

Jeho cesta viedla do mesta vínom, slnkom a krásnymi ženami obdareného. Isté je, že po príchode do mesta na rieke Dunaj, nad ktorým trónil hrad ako obrátený stôl, najskôr ľutoval svoju dlhú cestu. Ako by tu mohlo byť niečo rozumné a veľké ryby, keď aj hrad majú postavený na hlavu? Po prevoze cez modrú rieku neľutoval. Pekné mestečko s devami krv a ikry so živými kvetmi vo vlasoch a púčikmi pod blúzkami. Rybári s plnými sieťkami na pleciach, z ktorých varia rybaciu polievku, ktorá dušu, srdce a iné orgány rozpaľuje. Vínne pivničky s mokom nie tak sladkým ako doma, ale lahodným čo sa jazyk od neho zaplieta.   

 

Ťažšie bolo dohovoriť sa materčinou ktorá sa inak číta ako píše. Pomocou rúk, nôh a červeným vínom, ktoré pre svoje zafarbenie modrým nazývajú, si našiel pomocníka. Miestneho znalca nielen vína a žien, no najmä dunajských rýb. O ktorých ako počul vedia riadne natrápiť lovca so slabšou náturou a nervami. S pomocníkom Jankom, ktorého premenoval na Žán vyrazili k rieke. Jej farba bola podobná žabe a nie modrej, ako sa o nej spieva a hovorí.

Na drevenej pramici odplávali skoro ráno k ohybu rieky. Gróf napriek Jankovmu nesúhlasu nastokol na háčiky návnady prinesené z ostrova If - voňajúce ako morské potvory. Darmo skúšal nahadzovať v strede rieky, pri brehu, či pod ním. Nič! Ani ťuk! Teraz nadišiel Jankov čas. Z vreca vytiahol polo živú rybku a prešpikoval ju háčikom ako k opekaniu. Na druhý nastokol červíka ako palec širokého, ktorého polial borievkami voňajúcou ohnivou vodou - borovičkou. Gróf pri pohľade na toto divadlo iba skleslo sedel s myšlienkami na návrat do slnečného, šampanským voňajúceho domova.

Po čase, nie dlhšom ako jeden úder na veži, začal sa čln, hoci bol ukotvený riadnou skalou, hýbať. To už Janko s vypätím všetkých síl priťahoval akúsi šupinatú opachu s papuľou veľkou ako vráta v pevnosti If. Zelený grófik vyskočil a pomohol dostať fúzatú rybu do člna. A o nejakú chvíľku mali v člne rybu, z ktorej zrejme spŕchli šupiny z boja o svoj život. Chcel ešte viac rýb. Ale po Jankovom vysvetlení, že u nich taká obyčaj: Dvaja rybári - dve ryby, poslúchol.

Radosť a veselosť ovládla Monte Christa po návrate do chladnej pivničky, kde štipľavú rybaciu polievku zapíjal červeným vínkom. To je poklad mať všetko! Ryby, víno, krásne devy a statočných lovcov, ktorí vedia nechať niečo aj pre druhov...

 

Na pamiatku grófa pomenovali aj jednu z dunajských zátok. Neveríte? Príďte do mesta s hradom ako stôl naopak a presvedčte sa sami. 

 

„Všade dobre, všade dobre. Doma na rybačke najlepšie“

 

Jozef Rozbora