Jednoducho sa nám napriek používaniu nových metód lovu a starých osvedčených činností pre šťastie ( Dodo zásadne nosí šiltovku naopak, ja tri krát otočím podberákom) sa nám nedarilo. Skúšali sme aj nové finty – napľuť tri krát do vody, poliať udice odvarom zo sliviek, vhodiť do vody peniaz... Alebo podľa rady babky korenárky nosiť v zadnom vrecku maskáčov vysušený myší chvost. Všetko stálo peniaze, najmä tá rada baby nás vyšla na cenu kila hnojových červov. Nepomohla ani naša reklamácia. Že vraj chodíme chytať na rybníky ktoré sú začarované, pretože v nich pred viac ako sto rokmi vylovili čierne ryby. Obaja dobre vieme, že každá ryba sa musí poctivo vysedieť. Tak sme sedeli a čakali bez poriadneho záberu dva týždne. Až jedného skorého septembrového rána...
Zázrak!
Dvojdielny wobbler ide pod vodu a svet okolo prestáva jestvovať. Nástraha sa porúča pod hladinu, ja zvesujem z vŕby podberák a Dodo mohutne krúti navijakom. Najskôr som si myslel, že tá potvora na háčiku nás nechá chvíľu potrápiť, fľochne na nás smejúcim okom a odpláva späť do hlbiny. S úžasom v očiach hľadím na mocujúceho sa Doda, ktorého tvár dostal farbu červeného esa a počúvam jeho hrešiacu rybársku modlitbu. Na jeho zrúknutie, čo stojím ako zmrznutý, zapadám do blata pri brehu a učupený čakám s podberákom v mieste predpokladaného výlovu. Kde to presne bude, vie isto ryba a možno aj lovec, ktorý keruje udicou ako šofér začiatočník pri cúvaní. Veď v úvode som predoslal, aká sme zohratá dvojica.
Hurá! Krásna šťuka s vytreštenými očami je na brehu. Podľa dvoch radov zubov sme jej dali aj meno – Zubaňa. Pre nás jej ulovením rybačka skončila. Rozhodli sme sa, že ju nepustíme späť do špinavej vody, ale pôjdeme sa popýšiť ďalším rybárom dôchodcom, ktorí okrem pri vode najradšej sedia pri čapovanej desine bez peny. Cesta od rybníka bola radostná, najmä po zastávke v búdke s občerstvením, kde sme mali prvé tekuté raňajky.
Povzbudení dvomi fernetmi prichádzame na námestíčko, presnejšie k strapcu chlapov s udicami sediacimi pri pivku „U fontány“. Názov táto vľúdna čakáreň nakupujúcich dostala podľa neďalekej fontány so striekajúcou vodou z bronzových kačíc. Naša Zubaňa všetkým posmievačom zavrela pusy a jej štíhle metajúce sa telo vzbudilo ich závisť. Po čase v malom vedre začala prevracať oči. Tak sme ju aj so sieťkou, v ktorej bola uväznená, ponorili do fontány. Páčilo sa jej. Ožila až tak, že zubiskami prehryzla sieťku a začala víriť vodu, ktorá striekal na všetky strany. Znova sme boli terčom posmeškov a hurónskeho smiechu všetkým okolo. My dvaja sme hneď vedeli, čo máme robiť. Ja naháňam podberákom Zubaňu a kamarát švihá udicou ako na pstruhovej vode. Žiadny výsledok, akurát som zlomil podberák a Dodo na bronzovom zobáku kačice odtrhol všetky koncovky čo mal pri sebe.
Šťastný koniec
Už sme sa zmierili s tým, že tam bude do zimy, keď s návrhom, ako ju dostať von, prišiel údržbár Jaro, pretože on jediný vedel vypustiť z fontány vodu. Ale ako člen „Spolku pre ochranu zvierat“ s pod podmienkou, že šťuku pustíme späť do rybníka. Stalo sa. Aby všetci videli, že na úctu k živým rybám sme ešte nezabudli, hoci nás rybároch dôchodcov mladší nazývajú dedkovia mäsiari.
Od tejto pamätnej soboty ešte nedočkavejšie čakáme dlhé hodiny a za každého počasia pri vode. Pretože ak Zubaňu ešte raz chytíme, bude z nej už trofejná ryba...
„Ktorá ryba má byť chytená, tá sa neutopí“.
Text a foto: Jozef ROZBORA
Pekný príbeh, pačil sa mi. Potešila som za „Zubaňu.“ Super,že ste ju vrátili do vody. Keď som tvorila článok prvé, čo ma napadlo Fontána pre Zuzanu, aj preto, že som bola prechcádzajúce dni plní spomienok na Joža Urbana, ktorý písal pre ňu texty. Tak nech sa darí, držím päste a dopísania.